Milujem Ťa ty trdlo Patrikovými očami

Lyžovačka

Prajem príjemné čítanie ☺

„Paťo okamžite vstávaj!" Prišla Maťa z rachotom do mojej izby.

„Maťaa, čo sa deje?"

„Ideme sa lyžovať."

„Už idem." Odpovedal som neochotne.

Prevalil som sa na posteli, ktorej som takmer spadol. Fajn. Mal by som vstávať. Po vstaní som vykonal každodenný rituál. Najskôr som sa obliekol, potom som šiel do kúpeľne.

„Dobré ráno." Pozdravil som rodičov sediacich za stolom.

„Aj tebe." Odpovedal mi otec.

Mamča postavila predo mňa tanier z raňajkami a kakao.

„Bré." Povedal rozospato Tomáš. Sadol si za stôl a pustil sa do raňajok.

Keď som bol najedení išiel som si prichystať lyže, lyžiarky a prilbu, ktoré som následne položil ku autu.

„Kam idete?" Kričal na mňa nieto spoza plota.

„Lyžovať sa." Odpovedal som mu s vyplazeným jazykom.

„Aj ja chcem ísť."

„Čo ti v tom bráni?"

„To, že musím strážiš sestry a to, že nemám ako ísť."

„Oliver tak poď s nami."

„Ešte provokuj."

„Veľmi dobre vieš, že ste piati a že nemám kde dať sestry."

„Viem. Idem sa chystať. Čau."

„Čau."

Vbehol som dnu, kde som si obliekol otepľovačky a miniku. Zo skrine som vybral ešte vetrovku a zbehol som dole.

„Mami! Nevieš kde je ten krém na exém?"

„V chladničke si pozeral?"

„Veď tam hľadám."

„Počkaj, idem dole."

Zavrel som chladničku a nervózne čakal na mamu. Tá otvorila chladničku a hneď našla krém. Jasné. Veď ona ho odkladala.

„Dík." Potichu som zamrmlal a otvoril krém. Vyhrnul som si rukáv na mikine a kukol som sa na tú hrôzu. Panebože. Ešte, že je mama dosť ďaleko a nevidí to. Zas by mi dávala kázeň o tom, že si to nemám škrabať. A ja môžem za to, že ma to svrbí? Keď ma to svrbí poškrabem si to a život ide ďalej. Na prst som si dal trochu krému a potrel ním červené miesto. Začalo to príjemne chladiť. A mám pokoj. Na dve hodiny.

„Odchádzame!" Zakričal na mňa oco z chodby. Rýchlo som si išiel obuť topánky a sadnúť do auta.

V aute už sedeli obidvaja moji súrodenci.

„Zas ti to trvalo najdlhšie." Podpichla ma Maťa.

„Nevyrývaj krpec." Povedal som jej s vyplazeným jazykom. Maťa sa oduto otočila k Tomášovi a mne už nevenovala pozornosť.

Po polhodinke sme zastali pred lyžiarskym strediskom. Poobúvali sme si lyžiarky, vzali lyže a spoločne sme vykročili ku vleku. Na hlavu som si dal prilbu a na ruky rukavice. Pri mojom šťastí potrebujem prilbu aj na bicykel. No čo už. Po dlhej polhodine sa vrátil oco z lístkami.

„Stretneme sa tu o hodinku. Potom si dáme pauzu a môžeme sa ešte lyžovať. A Paťo, dávaj si prosím ťa pozor. Nepotrebujem ísť dnes do nemocnice."

„Dobre. Veď ja si dávam pozor." Zašomral som na mamininu poznámku.

S tou nemocnicou mala pravdu. Boli sme v nej už neraz. Ale nech sa mamča nečuduje. Veď má synov hokejistov a dcéru krasokorčuliarku. Nachodili sme sa do nemocnice už miliónkrát. Keď som mal narazenú ruku, zlomenú ruku, vykĺbené koleno, pomliaždený malíček a tak. To sa mi stalo iba za posledné dva roky. V kľude môžem skonštatovať, že čím som starší, tým som čaptavejší. Ani Maťa s Tomášom nie sú výnimka. Maťa mala neraz vyvrtnutý členok a narazenú nohu. No a Tomáš ten mal potrhané svaly, porozbíjané kolená a dokonca viac úrazov ako ja. V nemocnici más už poznajú po mene. Keď nás tam sestrička zbadá, iba zalomí rukami a zoberie nás dnu.