12.kapitola

217 11 1
                                    

Začala som čítať správu...

Milá ANETA,
potrebujem sa sa s tebou stretnúť. Dnes o 18.00 v sade Janka Kráľa.

Laura

Pozerala som sa na to. Prečo sa chce so mnou stretnúť? Ale dnes mi to vyhovuje. Chalani majú celé poobedie tréning. Zaklapla som notebook a zaspala som.

Ráno som sa zobudila na nejaký krik. Nechápala som tomu. Pretrela som si oči a pozrela na hodiny je pol 7. Niekomu úplne preplo? Prezliekla som sa do moje ho normálneho oblečenia a trochu upravila. Zbehla som po tichu dolu. V obývačke bol Adam a neznámi muž? Čo tu hľadá?

"Ehm. Dobrý deň,"povedala som nesmelo.

"Adam máš poslednú možnosť," mňa naďalej ignorujúc sa prihovoril muž. Adam sa pozrel na mňa. Pozrel sa mi rovno do očí. Bolo v nich vidieť hnev, súcit a... MILOSŤ?

"Nie ja to nedokážem,"Odvrátil odo mňa pohľad a odpovedal mu.

"Ako chceš. Budeš to ľutovať," otočil sa na mňa, "a s tebou sa ešte uvidím suka a ver, že sa ti to nebude páčiť," dopovedal a odišiel. Vystrašene som sa pozrela na Adama, ale on len sklonil hlavu a odišiel. Bojím sa. Čo tým chcel povedať? Čím dlhšie som na Slovensku, tým viac mám zamotanú hlavu a ničomu nerozumiem. Pokrútila som hlavou aby som zahnala všetky myšlienky.

Keď už som hore čo budem robiť? Chalani majú tréning a ja mám do 18.00 čas. Rozmýšľam, čo tu je také na okolí. Už to mám. Pôjdem do neďalekého lanového centra. Tam môže byť super. Naraňajkovala som sa. Dala som si bieli jogurt s malinami. Vybehla som hore do izby a prezliekla som sa do :

Pobalila som všetky veci do športovej tašky a zbehla sa dole obuť

¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.

Pobalila som všetky veci do športovej tašky a zbehla sa dole obuť.

"Ale kamže kam?" zastavil ma môj brat. Ja som mu len vyplazila jazyk a odišla. Ja viem, že to bolo odo mňa nefér, ale potrebovala som sa rozptýliť. Chcela som byť niekde vonku. A aby som nemusela riešiť veci a ľudí. Chcem mať pokoj. Ničomu nerozumiem, tak aspoň nebudem nad tým rozmýšľať. Nasadla som do taxíka a dala sa odviesť do neďalekej dediny kde sa malo nachádzať lanové centrum. Musím uznať bolo to tu naozaj strašne veľké. Zaplatila som si a išlo sa. Najskôr si ma zobral na bok inštruktor. Po asi hodine som tomu konečne chápala a tam som išla už hore. Behala som kade tade. Cez rôzne prekážky až po ľahké presuny. Cítila som sa ako vták, keďže som celý deň nebola na zemi. Konečne som na nič nemyslela.

Je 16.00 a ja som akurát prišla domov. Doma nikoho. Neprekvapuje ma to. Najprv som išla do kúpeľne kde som sa osprchovala. Prešla som do izby kde som sa obliekla a pobalila si všetky dôležité veci. Dole som si hodila ešte jeden banán do tašky a začala jesť jogurt. Keď som ho dojedla, bol najvyšší čas ísť. Upratala som si po sebe a pobrala na cestu. Išla som pešo, keďže to nie je ďaleko. Som tu presne. Ale ju nikde nevidím. Sadnem si na neďalekú lavičku a čakala.

"Môžem si prisadnúť," spýtala sa ma. Ja som len mlčky prikývla. Vôbec neviem, čo mám od tohto stretnutia čakať.

"Laura,"predstavila sa mi a podala mi ruku. Chvíľu som váhala ale nakoniec som ju priala.

"Aneta," odpovedala som s menším úsmevom.

"Tak Aneta, kde začať," chcela pokračovať ale ja som jej skočila do reči.

"Čo tak od začiatku?"spýtala som sa s troškou irónie.

"Fajn, ale neskáč mi do reči," dala si podmienku a ja som prikývla.

"Takže..."

Ahojte :)

Táto časť je trochu divná, ale je v celku dôležitá.

V nasledujúcej kapitole pochopíte asi 90% vecí, ktoré sa od začiatku udiali. Práve toto stretnutie s Laurou je dôležité. Ale viac neprezradím.

Lenčiča

Zmena mi otvorila oči √Donde viven las historias. Descúbrelo ahora