Zmena mi otvorila oči √

21.kapitola

ANETA(o týždeň neskôr)

Dnes je to presne týždeň. Týždeň čo sme odišli do Kanady. Týždeň čo sme nástúpili do toho prekliateho lietadla. Týždeň čo naše lietadlo spadlo. Týždeň čo som sa tu zobudila. Týždeň čo som prišla o posledného člena rodiny. Týždeň čo som onemela. Týždeň...

„Dobrý deň, tak slečna ako sa máte?" prišla za mnou doktorka Fosterová. Chodí za mnou každé ráno podávať mi informácie ohľadom môjho stavu. Ja som jej na jej otázku iba usmiala. Hádam to pochopila. Začala si zapisovať čísla z prístrojov.

„Tak slečna Fray, mám pre vás tri správy. Dve dobré a jednu zlú. Tá dobrá je, že vaša ruka sa celkom dobre hojí, takže o mesiac a pol by sme mohli dať sádru dole. Druhá dobrá správa je, že pokiaľ bude váš zdravotný stav takýto, tak vás zajtra môžeme prepustiť, pod podmienkou, že budete chodiť na kontroly. A nakoniec tá zlá. To, že si ostala nemá máš na 90% doživotne. No nie je to isté. Navrhujem ti vyhľadať psychológa. Ten ti môže pomôcť odblokovať sa. Večer ťa prídem pozrieť," dopovedala a súcitne sa na mňa usmiala . Nechcem jej súcit. Ja som len zavrtela hlavou, zavrela oči a ľahla som si. Môj mozog nestíha vnímať všetky informácie. Je toho naozaj priveľa. Rozmýšľala som o tom čo mi doktorka povedala. Pomôže mi psychologička odblokovať ma a znovu prehovorím? Zaspávam...

Zobudím sa na to ako niekto vstúpil do izby. Prišiel Adam. Som rada, že stojí pri mne. Keď si predstavím, ako sme sa nenávideli. Príde mi to smiešne. Každý deň chodí za mnou a je tu celé návštevné hodiny. Býva v dome- vile kde sme mali bývať všetci. Časy sa menia.

„Ahoj, doniesol som ti knižku," pozdraví ma a opatrne obijme. Za ten týždeň sa naučil so mnou rozprávať tak, že sa pri ňom necítim trápne, keď mu neodpovedám. Usmiala som sa na neho. Za tento čas som prečítala naozaj dosť veľa kníh, ale on mi stále nosí ďalšie a zaujímavejšie.

„Počul som od doktorky, že zajtra ideš domov. To je super novina. Vieš doma som sa sám nudil," usmial sa šibalsky," vidíš? Musím ešte poupratovať."

Zmienka o tom, že musí poupratovať som sa znovu usmiala. Som si istá, že v živote nevysával, ba on ani vysávač nevidel. Takto sme sa rozprávali, teda on rozprával a ja rozmýšľala, naozaj dlho. Prišla sestrička a vyhnala ho. Ako každý deň. Vraj sa skončili návštevné hodiny a mám oddychovať. Dnes som zaspávala s úsmevom na perách. Mala som dôvod. Toto bola moja posledná noc v nemocnici.

Letíme lietadlom a všetko je super. Zmätene som sa pozrela na Adama, ktorý chytal všetky odtiene bielej.„Prosím, zachovajte pokoj," prosila nás letuška. To určite. Celý život mám pred očami. Zrazu sa začalo trasenie zhoršovať a ja som len cítila nepríjemné tlaky. Toto nie je dobré. TOTO NAOZAJ NIE JE DOBRÉ! Dám sa do núdzovej polohy a na nič nemyslím.

„Nie!" zobudím sa. Chvíľu mi trvá kým si uvedomím, že to bol len sen. Znovu začnem pokojne dýchať a ľahnem si. Pozriem na hodiny 6:30. To už spať nebudem. Začala som si čítať knižku.

-------------

Všetko dopadlo super a akurát vchádzame s Adamom do nášho domčeka. Musím uznať, že je dokonalý. Adam hneď kamsi odpochodoval a ja som išla za ním. Vošli sme do nádhernej obývačky ktorá bola celá krémová s čiernymi doplnkami. Adam sa ku mne otočil a niečo držal v rukách za chrbtom. Pozrela som sa mu do očí. Zdal sa mi nervózny? Ale prečo?

„Vieš krpec, strašne som si ťa obľúbil, ba dokonca by som povedal, že záľubil. Aj keď nechápem ako ale stalo sa. Zažili sme spolu veľa zlého a aj veľa dobrého a vždy si stála pri mne. Nebudem tu trapošiť s niečím dlhým a dojímavým však ma poznáš, že nie som taký. Chcel som sa ťa spýtať: Budeš moja priateľka? Budeš moja princezná?"

Dopovedal a z poza chrbta vytiahol nádhernú kyticu ruži...