Piaty Záškodník

1.

Sedím v Rokfortskom exprese na ceste do mojej novej školy. Ak mám byť úprimná, tak sa teším. Nemôže to byť predsa horšie ako Durmstrang, no nie? Tú školu neprajem nikomu! Horšie miesto nepoznám. Som naozaj rada, že môjho otca požiadali, aby šéfoval Úradu aurorov tu v Anglicku.
Keď mi to rodičia oznámili obom som im skočila okolo krku. Znamenalo to pre mňa totiž oslobodiť sa z hodín čiernej mágie, ktorú som nenávidela, a bola som prakticky nútená sa ju učiť. Takže asi chápete moje nadšenie.

V priebehu týždňa sme sa presťahovali do Londýna a za dva dni som stála na stanici King's Cross a čakala na Rokfortský expres. Mamka s tatkom stali za mnou, a keď som sa k ním otočila s úsmevom spokojnosti na perách, videla som, že im odľahlo. Oboch som ich objala.

"Nebojte sa o mňa. Veď na Vianoce budem doma." uistila som ich.

"My sa nebojíme. My máme strach!" predniesla mama dramaticky, a ocko sa jej slovám len zasmial. Zdvihol ruku a postrapatil mi vlasy.

"Ocko, nerob! Musím predsa spraviť dobrý prvý dojem nie? Ja si totiž chcem nájsť kamošky!" zamravilasom sa a odstrčila mu ruku.

"A načo sú ti kamarátky, keď máš mňa?" po jeho slovách som počula ako niekto kričí aby sme nastúpili.

Bol najvyšší čas rozlúčiť sa. Ešte raz som rodičov objala a utekala na vlak. Nastúpila som a začala si hľadať nejaké voľné kupé. Moje hľadanie bolo úspešné takmer okamžite. A nikto tam ani nesedel. Výborné! Som zvedavá či si niekto prisadne! Usadila som sa a vybrala som si z vrecka džínsov žuvačky.

Tak, a teraz, keď máme trochu času, dovoľte mi sa predstaviť. Volám sa Lissa Peverelová. Mám 15 a nastupujem do piateho ročníka na Rokforte. Mám do pol chrbta dlhé tmavé vlasy. Jemné zvlnené a orieškovo hnedé oči s dlhými mihalnicami. Make-up používam len veľmi málo. Mám zhruba asi 170 cm. Moja povaha je podľa mňa divná. Som sarkastická, vtipná, drzá a hlavne pomstychtivá, aj keď neviem prečo. Viac zistite sami.

Na starej škole som nemala ani jedného kamaráta, všetkých som od seba odohanala. Opovrhovala som nimi. Všetci sa vyžívali v čiernej mágii, len ja nie. A ak mám byť úprimná, myslím, že sa so mnou chceli baviť len preto lebo v nej excelujem. Áno, dobre ste počuli. Nenávidím čiernu mágiu, ale som v nej výborná. Zaujímavá kombinácia však?

Počas cesty vlakom si ku mne nikto neprisadol. Videla som síce pár ľudí nahliadnuť dnu, ale asi keď videli, že im nie som povedomá, rozmysleli si to. Ani sa im nečudujem. Spravila by som na ich mieste to isté. Asi nevyzerám veľmi dôveryhodne.
Nevadí.

Zdvihla som sa a pobrala sa von. Na nikoho som nenarazila, tak som usúdila, že už všetci vystúpili. Vyšla som z vlaku a porozhliadla sa okolo seba. Všetci študenti kráčali jedným smerom. Nevedela som, kam idem, tak som si povedala, že idem s davom. Nespravila som ani krok a už som do niekoho vrazila.

"Hej! Dávaj bacha kam ideš!" ozval sa predo mnou chlapčenský hlas.

Zdvihla som hore hlavu a hľadela som do sivých očí vysokého chalana do ktorého som vrazila. Mal bledú pokožku a trochu špicatú tvár s ostrými črtami. Jeho vlasy boli až neuveriteľné plavé. Takmer biele a dlhé. Bol pekný. Znova som mu pozrela do očí.

"Prepáč! Moja chyba, uznávam." slabo som sa usmiala a obišla som ho. Na chrbte som stále cítila jeho pohľad, ale ignorovala som ho. Konečne som zistila kam išli všetci študenti. Čakali na svoj odvoz. Nastupovali do kočov a tie sa sami hýbali. Vpredu nebolo nič zapriahnuté. Postavila som sa do rady a čakala. Po pár minútach na mňa prišiel rad. Sadla som si do koča ako prvá a bola som zvedavá či si aspoň teraz niekto prisadne. Nikto. Znova! Asi sa ma naozaj boja, lebo iné vysvetlenie nemám.

Trochu ma to mrzelo a vohnalo mi to slzy do očí, ale veľmi rýchlo som ich zahnala. Načo plakať kvôli takým hlupákom?! Koč sa pohol a na jeho "palube" som bola len ja. Cestu k hradu som veľmi nevnímala. Rozmýšľala som do ktorej fakulty ma riaditeľ zaradí. Viem, že sú tam štyri. Chrabromil, Slizolin, Bystrohlav a Bifľomor...

Bojím sa, že skončím v Slizoline, lebo som chodila na Durmstrang. Ale ja by som bola rada za čokoľvek len nie starú školu.

Ani neviem ako, a už koč zastavoval pred školou. Zliezla som dole a vybrala sa za ostatnými. Kráčala som po schodoch a ocitla som sa v obrovskej vstupnej hale. Viedlo z tadiaľ niekoľko schodísk. Pozrela som sa nad seba a nemala som slov. Bolo to tu všetko obrovské! A to som len v hale. Kráčala som s otvorenými ústami. V Durmstrang to nie je také veľké! Veď len ta hala je veľká ako moja stará škola!

Pred veľkými dverami, do ktorých vošli študenti si ma odchytila jedna pani. Bola staršia, vlasy mala stiahnuté do uzla a na nose okuliare. Na hlave mala špicatý klobúk.

"Vy ste slečna Peverelová?" spýtala sa a ja som prikývla. "Výborné. Poďte prosím za mnou. Ja som profesorka McGonagallová."

S týmito slovami vošla do dverí. Vnútri sa nachádzalo päť stolov. Ku štyrom sa usádzali žiaci a za piatim sedeli profesori. Profesorka McGonagollová má zaviedla ku dverám vedľa učiteľského stola pri malom pódiu kde v strede stál malý stolček. Prikázala mi počkať tam, kým na nezavolá. Len som prikývla a čakala.

Stoly sa medzi tým zaplnili. Ale nie úplne. Ostalo pri nich niekoľko prázdnych miest. Zrejme pre prvákov. Poslušne som čakala kým ma profesorka zavolá. Dvere do siene sa otvorili a vošla profesorka s prvákmi. Zastavili pred pódiom a dala im pokyny. Keď zavolá ich meno, sadnú si na stolček a na hlavu si nasadia klobúk, ktorý ich zaradí do jednej z fakúlt. Takto som tam stála ešte asi desať minút až napokon boli prváci zaradení do fakúlt. V tom sa postavil riaditeľ. Albus Dumbledore bol starí čarodejník s dlhou sivou bradou a vlasmi rovnako dlhými a sivými. Na nose mal okuliare v tvare polmesiaca. Srdečne sa na svojich žiakov usmial a začal hovoriť: "Vitajte v novom školskom roku! Verím, že ste už určite hladný, ale skôr ako sa začne hostina, by som medzi nami veľmi rád privítal novu študentku, ktorá k nám prestúpila z Durmstrangu. Slečnu Lissu Peverelovú!"

S poslednou vetou sa mňa pozrel, a s ním aj celá škola. V tej chvíli som zbledla, a dorazilo ma, keď mi kývol aby som šla k nemu. To snáď nie! To je vtip že? Vyšla som k nemu a ukázal na klobúk.

"Nasaďte si ho. Určí v akej fakulte budete." prikývla som a roztrasenými rukami si ho nasadila. Okamžite sa mi v hlave ozval cudzí hlas, čo ma vydesilo tak, až som sebou mykla dozadu.

'Hmm... Veľmi zaujímavé! Si veľmi mocná. Statočná to hej! Ale aj pomstychtivá. Hlúpa tiež nie si. Ťažké rozhodnutie, veľmi ťažké!'

Úporne som myslela len na to, že nechcem skončiť v Slizolin.

'Takže Slizolin nie? Darilo by sa ti tam, ale keď tak pekne prosíš...'

A na to celou sálou ako pri prvákoch ozvalo vyhlásenie fakulty, do ktorej som bola zaradená.

CHRABROMIL!

Zo srdca mi padol obrovský kameň. S úsmevom som sa vybrala ku Chrabromilskému stolu a sadla si na jediné voľné miesto...