Piaty Záškodník

Zúrivá vŕba

Netušila som, čo si mám o tomto myslieť. Peter je animágus, Sirius rovnako a Remus s Jamesom najpravdepodobnejšie tiež. Prečo mi nič nepovedali? O mne to predsa vedia!

Otočila som sa späť tvárou k oknu. Nevyliezli von, to znamená, že sa tak skoro nevrátia. Pozrela som na hodiny. Bolo takmer deväť. Už tu stojím poriadne dlho.

Mám ísť za nimi? Mám to niekomu povedať?

Absolútne som netušila, čo mám robiť a to ma štvalo. Nervózne som sa začala prechádzať po izbe sem a tam a zubami si hrýzla do pery.

Po chvíli som došla k dvom najjednoduchším záverom. Za prvé, jednoducho pôjdem za McGonagallovou a poviem jej, že naši štyria Záškodníci zmizli. Za druhé, pôjdem za nimi a zistím kam sa vyparili.

Normálne zmýšľajúci človek by okamžite šiel za vedúcou fakulty. No ja očividne nie som normálna, pretože po chvíľkovom váhaní som vybehla z izby a schody brala po dvoch, div som si nohy nezlámala.

Zvedavosť a vidina dobrodružstva zahnali zdravý rozum do úzadia a ja som bežala po chodbách hradu modliac sa, aby som nenarazila na Filcha alebo pani Norrisovú. Nezobrala som si na seba ani len kabát či mikinu. Sveter mi bude musieť stačiť, i keď neskôr budem určite nadávať, aký to bol hlúpy nápad bežať len v svetri cez viac ako meter snehu.

Vybehla som z hradu a do tváre mi udrel mráz. Okamžite mi začala byť neskutočná zima a musela som zastať, aby som si aspoň trohu zvykla. Rukávy som si stiahla až k prstom a znova sa rozbehla.

Nohavice som mala od snehu úplne premočené a v topánkach mi čľapkalo. Cestičky, ktoré si študenti nedávno vyšliapali, boli prikryté novou vrstvou snehu. Brodila som sa cez sneh a vlastne slepo nasledovala stopy predo mnou. Celú dobu som premýšľala kam sa dočerta vyparili.

Moje premýšľanie ma však vyšlo draho.

Vôbec som si nevšimla, že som už dávno dobehla k Zúrivej vŕbe. Stromu sa zrejme nepáčilo, že som ho vyrušila a dostala sa do jeho tesnej blízkosti, pretože mi konárom zasadil poriadnu ranu do brucha.

Hodilo ma o pekných pár metrov ďalej a zhlboka som dýchala od nečakaného úderu. Bolelo to. A poriadne.

Vyhrabala som sa na nohy a oprášila zo seba sneh. Toto som nedomyslela. Ako sa pre Merlina dostanem cez toto?! Veď ten strom ma zabije, len čo sa k nemu priblížim!

Podvedome som siahla do zadného vrecka pre prútik, ale keď som nahmatala len vzduch, zanadávala som. Prútik zostal v izbe na posteli. To sa naozaj môže stať len mne!

Mala som teda opäť dve možnosti. Porazene sa vrátiť do hradu a s mojim aktuálnym šťastím sa nechať chytiť Filchom a Norriskou, alebo spraviť znova niečo šialené a prekľučkovať pomedzi útočiace konáre.

Keďže som dnes už dokázala, že nie som normálna, rozhodla som sa pre druhú možnosť. Idem provokovať Zúrivú vŕbu.

Vyhrnula som si rukávy, uvoľnené pramene vlasov si dala za uši a v duchu si hovorila, že som sa zbláznila.

Spravila som pár opatrných krokov k stromu, a keď sa nepohol, odvážila som sa na niekoľko ďalších. To sa už konáre rozhýbali a vrhli sa mojim smerom.

Tentoraz som však bola pripravená. Odskočila som nabok a pred druhým konárom sa skrčila k zemi. Akurát som nerátala s tretím. Dostala som poriadnu ranu do chrbta a takmer mi vyrazilo dych. Tvárou som dopadla do snehu, ale v záujme svojho vlastného dobra som sa rýchlo otočila na chrbát. A práve včas. Na miesto kde som pred chvíľou ležala tvárou dole dopadol konár s hlasným zadunením. Ostala by zo mňa iba placka.

Rýchlo som sa postavila na nohy a kašľala na nejakú opatrnú stratégiu. Mala som toho plné zuby. Moje ego neznieslo fakt, že mi nakladačku dáva strom. Proste som sa bezhlavo rozbehla k otvoru kde zmizli aj chalani.

Periférne som registrovala dva konára naľavo odo mňa a hlavou mi prebleskla myšlienka, že to proste nestihnem. Zachránila ma však šťastná náhoda.

Neviem, či to bol kameň alebo koreň stromu, ale vďaka zakopnutiu som zletela rovno do diery v kmeni skôr ako ma vŕba stihla znova zasiahnuť.

Zletela som do tmy po hlave a spôsobila si ešte viac modrín, než som už mala. Rukami som si chránila hlavu a zložila som ich, až keď som zastala na mieste.

Ležala som na bruchu na chladnom kameni dobitá, premočená od snehu, na kosť premrznutá, strapatá a slušne vyčerpaná.

Ale s dobrou náladou a o čosi väčším egom, lebo sa mi sem podarilo dostať bez kúziel.

Zdvihla som hlavu a pozrela sa do tmy pred sebou. Bol to vlastne tunel a nemala som najmenšie tušenie kam vedie, no mala som v pláne zistiť to.

Postavila som sa na nohy a bolo to namáhavejšie, než som očakávala. Bolelo ma naozaj všetko. Keď sa vrátim do hradu, dúfam, že ma madam Pomfreyová dá dokopy. Dovtedy budem musieť vydržať.

V duchu som si už vymýšľala poriadne dobrú výhovorku a vykročila nájsť koniec tohto tmavého tunela.

Po 100 rokov Vám prinášam novú časť a dúfam, že som Vás príliš nesklamala☺ Snáď sa kapitola páčila a aspoň minimálne zaujala. To máte odo mňa darček na Vianoce a dúfam, že sa mi podarí do Nového roku ešte niečo vydať, no nesľubujem nič!

Vaša Flusinka❤