Ťahala som Siriusa až k Nemocničnému krídlu. Bola som naštvaná a on to vedel. Oceňovala som teda, že mlčal a zbytočne mi nekládol otázky a nehádzal tie svoje dokonalé komentáre na každú príležitosť. Zastala som pred dverami na ošetrovňu a konečne Siriusa pustila. Toto som musela predýchať, inak na niekoho nepekne vyletím a oľutujem to. A najbližšie bol Sirius. Oprela som sa o stenu a predklonila sa. Zhlboka som dýchala a snažila sa upokojiť.
"Mal tú drzosť prísť za mnou a hrať sa na dobrého chlapčeka! Myslel si, že sa ospravedlní, povie pár pekných slov a ja sa mu vrhnem okolo krku a nikdy sa ho nepustím? Ha! Ani ma nehne! Nie po tom, čo urobil. Ako klamal..."
"Slniečko?" oslovil ma Sirius a ja som mierne zdvihla hlavu jeho smerom.
"Plačeš." oznámil mi a rukou som sa dotkla svojho líca.
Na prstoch mi zostali stopy po slzách. Až teraz som cítila ako sa mi slzy kotúľajú po lícach a zanechávajú za sebou mokré cestičky.
"Ani som si to neuvedomila." pousmiala som sa a zotrela si stopy po slzách chrbtom ruky.
Sirius sa už odvážil pristúpiť ku mne bližšie. Chytil ma za ramená a prinútil ma tak vystrieť sa.
"Porušuješ sľub. Sľúbila si mi, že pre takého blbca plakať nebudeš. A čo robíš?"
"Plačem pre toho blbca." odpovedala som a krivo sa usmiala.
"Presne. A tak znova poviem to, čo predtým. Pre takého blbca je škoda sĺz z takých pekných očí. Takže stačilo jasné?" prikývla som a Sirius si v zápätí prehodil jednu ruku cez moje ramená.
"Fajn. Teraz mi povedz, čo tu robíme."
Tomu sa povie náhla zmena témy...Zhodila som jeho ruku zo svojich pliec a prešla ku dverám.
"Keďže vy mi nechcete povedať, čo je s Remusom, tak idem za madam Pomfreyovou. Ona mi to určite povie. Teda, aspoň v to dúfam." otvorila som dvere na ošetrovňu a vošla dnu.
Vnútri nikto nebol. Ešte som nemala tú česť navštíviť to tu, ale nejako mi to nevadí a ani nechýba. Kým som si to tu obzerala, z dverí na druhej strane vybehla madam Pomfreyová a rýchlym krokom si to smerovala priamo k nám.
"Tak, čo sa vám stalo?" spýtala sa narovinu a prešla nás so Siriusom pohľadom od hlavy po päty.
"Nič sa nám nestalo. Len som sa vás prišla na niečo opýtať." upokojila som ju a ona zastala priamo predo mnou.
"A čo také?"
"Ja len, že či náhodou neviete, čo je s Remusom. Posledný týždeň bol dosť podráždený a bledý. Vyzerá chorý."
"Pán Lupin je chorý? Tak prečo neprišiel sám?" pýtala sa zmätene.
"Neviem na isto, či je chorý, len tak pôsobí. Je podráždený, bledý a pôsobí vyčerpane. A poriadne. Viem, že to nie je nič určité, ale neviete o niečom, čo by mu to spôsobilo?" pýtala som sa s nádejou.
"Z tohto vám veľa nepoviem. Ak by to trvalo dlhšie alebo sa to opakovalo, tak príďte znova a rovno aj s pánom Lupinom."
Sklamane som si povzdychla a vtedy mi niečo došlo. Ak by sa to opakovalo? Zalovila som v pamäti a prišla som na to, že presne takto sa správal aj mesiac pred tým.
"Toto ale nie je prvýkrát... Existujú choroby, ktoré sa objavujú len v určitom období však?" pýtala som sa a založila si ruky na hrudi.
"Áno. Prečo?"
"Len tak. Ďakujem, že ste mi odpovedali." poďakovala som a otočila sa na päte.
Chytila som Siriusa a ťahala ho k dverám. Úprimne? Prekvapuje ma, že bol celú dobu ticho a ani raz sa neozval.
"Do knižnice so mnou asi nepôjdeš?" spýtala som sa ho, len čo sme vyšli von.
"Ani náhodou." pokrútil hlavou a potvrdil tak moju teóriu.
"Fajn. Ak uvidíš Emily alebo Lily, pošli ich za mnou!" povedala som a už ma nebolo.
~~~~~~~~~~~~~~~~~~
Hodiny.
Strávila som v tej knižnici hodiny. Zastavila sa za mnou Emily a neskôr aj Lily s Mayou. Všetky sa ma pýtali, čo robím a na čo sú mi tie kopy kníh. Len som povedala, že sa nudím a celkom ma to zaujalo. Zrejme im to stačilo. Vedeli, aká som knihomoľka, a tak nekládli otázky.
Prelistovala som naozaj obrovské množstvo kníh, čítala o všemožných chorobách, no ani jedna nezodpovedala tomu ako sa Remus správal.
A tak som o pol ôsmej naštvane zabuchla poslednú knihu a všetky narýchlo poodkladala. Knihovníčka ma celú dobu nevraživo pozorovala. Zrejme pre ten mini výbuch a buchnutie knihou.
Momentálne som stála pred obrazom a premýšľala, keď sa rám otvoril a von vybehol James. Zrazil ma a nebyť jeho rýchlych reflexov, skončila by som na zemi.
"Bacha Potter! Kam tak utekáš?!"
"Chránim si svoju maličkosť pred Evansovou. Trochu som nedržal jazyk za zubami." uškrnul sa.
"To je síce pekné, ale teraz pravdu. Na istotu viem, že kecáš. Lily sa šla okolo mňa do knižnice pred pár minútami. Potrebovala si niečo overiť k práci pre McGonagallovú." tentoraz som sa uškrnula ja.
"Idem do knižnice?" skúsil znova.
"Umieraš? Ani som nevedela, že to slovo poznáš." založila som si ruky na hrudi.
"Tak idem za Remusom. A to je náhodou pravda."
"Za Remom? A kde máš zvyšok?"
"Oni sú s ním. Ja jediný meškám a tento náš malý rozhovor ma zdržuje ešte viacej. Nie že by mi to prekážalo." usmial sa na mňa.
"Vy zase idete niečo urobiť? Filcha z vás už porazí....prac sa mi z očí James. Keby niečo, nič ste nespravili a celú dobu ste boli so mnou." ustúpila som sa mu z cesty.
"Vďaka Liss. Ja som vedel, že ma nesklameš." uškrnul sa a rozbehol preč.
Ja som len pokrútila hlavou a vošla dnu. Zamierila som rovno do izby. V prvej chvíli som sa chcela hneď hodiť na posteľ, ale v izbe bolo teplo a tak som otvorila okno.
A zazrela som vonku v tme pohyb.
V tme som zazrela štyri postavy. Štyri veľmi známe postavy. Mierili rovno k Zúrivej vŕbe a mali dosť naponáhlo. Vyklonila som sa z okna a sledovala ich. Zastali pri strome, ale v bezpečnej vzdialenosti, aby ich netrafili konáre.
Vedela som, že majú niečo v pláne, ale ako do toho zapadal ten strom?
A práve vtedy začali prichádzať odpovede. Priamo pred mojimi očami sa Peter premenil na potkana. Na potkana...
On je animágus?!
Ďalší šok prišiel v podobe znehybnenia stromy. Peter prekľučkoval pomedzi konáre, na kmeni sa niečoho dotkol a strom strnul v pohybe.
Vtedy k vŕbe podišiel Remus a zmizol vo vnútri kmeňa. Ani som nevedela, že sa to dá!
A posledný šok prišiel, keď sa Sirius premenil rovnako ako Peter. Nie však na potkana. Sirius nadobudol podobu veľkého čierneho psa. James tam stál a pozoroval ho. Po nejakej chvíľi, ktorá mohla trvať pokojne aj hodinu, lebo som čas vôbec nevnímala, vliezli do diery aj oni traja.
Otočila som sa chrbtom k oknu a koliečka v mojej hlave sa roztočili naplno. Čo to má znamenať? Kam idú?
Kapitola po 100 rokoch na svete! Dúfam, že som vás veľmi nesklamala. Rada by som túto časť venovala Nerby13. Všetko naj k narodkám!😁😁😁
Vaša Flusinka❤
CZYTASZ
Piaty Záškodník
FanfictionLissa Peverelová prestúpila z Durmstrangu na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Triediaci klobúk ju zaradí do Chrabromilu a keď sa usadí k stolu ako prvú si všimne skupinu veľmi sebavedomo vyzerajúcich chalanov. Zistí, že sú to Záškodníci. Tí sa...
