Piaty Záškodník

Kam zase ideme?

Nespala som ani chvíľku, jednoducho sa to nedalo. Prehadzovala som sa zo strany na stranu a z postele som vyliezla skôr, ako sa moje kamarátky zobudili. Zobrala som si čisté veci, uterák, sprchový gél a zmizla som do spŕch.

Dávala som si poriadne načas a nikam som sa neponáhľala. Len som bez pohnutia stála na mieste a nechala vodu, aby mi pomohla vyčistiť si hlavu.

Až keď sa do spŕch začali hrnúť iné dievčatá, uznala som, že je vhodný čas dať sa dokopy a vypadnúť. Vlasy som si vysušila len uterákom a zviazala si ich do drdolu.

Mlčky som sa vliekla do klubovne, nevšímala si svoje okolie a premýšľala nad minulou nocou. Sen to nebol, tým som si bola istá. Na to boli škrabance a modriny na mojom tele príliš reálne, a bolesť s únavou mi to len potvrdili. Všetko som však dokonale skrývala, jediným znakom toho, že som mala ťažkú noc, boli tmavé kruhy pod očami.

Zamyslená som si ani nevšimla, že som sa dostala naspäť do klubovne a sadla som si na gauč pred krb. Veci som hodila na zem a pozerala do ohňa.

Na to, aby som šla za chalanmi bolo ešte skoro. Predpokladala som, že na rozdiel odo mňa boli schopní zaspať a oddýchnuť si. Takže mám ešte pár hodín, kým sami nevýjdu z izby a nevyhľadajú ma. A ak tak neurobia do večera, pôjdem za nimi ja sama.

~~~~~~~~~~~~~

Čakala som pomerne dlho. Z toho gauča som sa poriadne nepohla celé hodiny, maximálne som si buď ľahla alebo si opäť sadla. Dokonca ani dievčatá ma z neho nedostali. Tvrdila som, že mi nie je dobre a ony mi verili. Môj vzhľad tomu totiž celkom aj vypovedal. Bola som bledá, pod očami som mala kruhy... Vyzerala som choro a stačila mi na to jedna prebdená noc. Jedna náročná prebdená noc, aby som bola presná.

Nakoniec ma tam teda nechali a išli sa venovať vlastným koníčkom alebo niečomu takému. Znova som si na pohovku ľahla, položila si pod hlavu vankúš a zavrela som oči. Nespala som, len som relaxovala. Pokoj a ticho v klubovni mi vydržali však len chvíľku. Zo schodov od chlapčenských spální sa ozval buchot, kroky a šepot. Takže predsa len tí štyria vyliezli von... Už som sa začínala báť, že budem musieť ísť hore.

Zostala som ležať a ani sa nepohla. Počula som, už sú dole a následne ďalší šepot, na čo na mňa dopadli tiene a zakryli svetlo z ohňa, ktorý horel v krbe.

"Spí..." zamrmlal tichý, trochu vystrašený hlas. To musel byť Peter.

"A divíš sa jej? Myslíte, že tu bola celú dobu?" tentoraz som spoznala Jamesov hlas.

"Nie. Je prezlečená a umytá." zamrmlal Remus.

"Myslím, že čakala na nás." uzavrel to Sirius.

"Výnimočne máš pravdu Black." zamrmlala som unavene a otvorila som oči.

"Tak predsa nespíš..." zamrmlal a trochu cúvol, aby mi poskytol osobný priestor.

"Nie, nespím." odpovedala som a zdvihla som sa do sedu.

Na všetkých štyroch som sa pozrela unaveným pohľadom.

"Takže? Začnete sami alebo sa mám hlúpo opýtať?" opýtala som sa a oprela sa.

Mala som pocit, že čoskoro naozaj zaspím, ak si s vysvetľovaním nepohnú.

"Poď, tu to rozoberať nebudeme." zamrmlal James, chytil ma za ruku a vytiahol na nohy.

Peter sa okolo seba ustráchane pozeral, Remus sa na mňa ani len poriadne nepozrel a Sirius s Jamesom mi pripadali ako keby sa mienili niekam vykradnúť bez vedomia druhých.

" Kam ideme?" opýtala som sa unavene.

"Niekam, kde budeme mať kľud... Alebo skôr niekam, kde nás nikto nebude počuť dostatočne dobre." odpovedal mi James.

Radšej som to prešla bez komentára a nechala sa vliecť po chodbách. Skončili sme pri soche akejsi jednookej čarodejnice. Sirius vytiahol prútik, poklopal po nej a niečo si zamrmlal popod nos. Socha sa odrazu otvorila a odhalila svoje tajomstvo v podobe tajnej chodby.

"Čo to...?" zamrmlala som prekvapene, ale prerušil ma Sirius.

"Ticho. Neskôr sa dozvieš aj toto, teraz poďme dnu." zamrmlal a skôr ako som stihla niečo urobiť, dostal ma dnu.

Bola som príliš unavená na to, aby som protestovala a bola protivná. Jednoducho som sa nechala ťahať chodbou zase niekam preč. Mala som tušenie, kam asi môže viesť, a bola som si istá, že v areáli školy to určite nebolo.

Pomaly som zaspávala počas chôdze a ticho s tmou tomu tiež nepridávali. Nevedela som, ako dlho to trvalo, ale nakoniec sme zastali a ja som zacítila jemnú sladkú vôňu.

"Kde sme?" opýtala som sa zvedavo, ale bola som umlčaná gestom, že mám sklapnúť.

Tmu nakoniec prerušil pás svetla, ktorý prenikol do chodby zo stropu. Nachádzal sa tam štvorcový otvor a zbadala som všetkých liezť von, tak som tak urobila aj ja.

Hore som si všimla, že je to kus podlahy, ktorý sa dá vyberať. James ju vrátil na miesto a niečo vytiahol spod mikiny.

"Hm? Plášť? A to je nám na čo?" mrmlala som potichu.

"Nie len taký hocijaký..." uškrnul sa James hrdo a rozprestrel ho.

Prehodil ho cez seba a odrazu zmizol. Prekvapene som zažmurkala a pošúchala si oči. Už mi šibe...

"No ták, vlezte sem, aby sme mohli ísť..." súril nás bez toho, aby sme sa pohli, prehodil ho cez nás.

"Neviditeľný plášť... Prečo ma neprekvapuje, že niečo také vlastníte?!" zamrmlala som.

"Buď ticho, a poď. Nohy nám vidno, s tým nič neurobíme, ale nikto si to nemusí všimnúť."

Prevrátila som očami a následovala ich von z tejto pivnice, alebo čo to bolo...

Po sto rokoch nová časť! Je odfláknutá, obchádzala som detaily, ale potrebovala som už zo seba niečo dostať, tak sa nehnevajte... Snáď som vás potešila aspoň trošku.

Vaša Flusinka ❤️