Piaty Záškodník

Pomsta a trest

Lissa:

Večer som zaspala rýchlo, ale ranné vstávanie je hrozné tak či tak. Absolútne som nemala náladu postaviť sa z postele a ísť na raňajky do Veľkej siene. Stavím sa, že o včerajšku už vedeli všetci slizolinčania a ja som vážne nemala za potreby celé ráno sledovať ako si na mňa ukazujú a smejú sa mojej naivite a hlúposti. Emily ma však predsa prinútila vstať a urobiť zo seba človeka.

Tak sme sa teraz trepali do siene a ja som bola naštvaná. Viem, že by som sa asi mala cítiť trápne a chodiť ako mátoha, ale ja taká teda vôbec nie som. Kráčala som sebavedomo a na každého kto na mňa pozrel vrhala vražedné pohľady. Bola som riadne naštvaná. Na seba, na Luciusa, na to, že som plakala, jednoducho na všetko.

Do siene som sa vohnala ako tornádo a usadila sa vedľa chalanov. Zaparkovala som to vedľa Siriusa.

"Čo sa tváriš tak nepríjemne?" opýtal sa ma.

"Ešte sa pýtaj!" zazrela som na neho.

"Na mňa neštekaj! Ja som si dal tú námahu, že ti idem zlepšiť náladu. Tak sa teraz pekne pozri ma Malfoya a narátaj do desať." prikázal mi.

"Nemám chuť pozerať na toho kreténa." odvrkla som mu.

Sirius mi nasilu otočil hlavu k vedľajšiemu stolu a nasmeroval môj pohľad na Luciusa.

"Rátaj do desať." nabádal ma s úsmevom a ostatní Záškodníci prikyvovali. Pretočila som očami a začala nahlas počítať. Už pri osmičke ma zaujímalo čo sa stane, lebo tí štyria sa až príliš usmievali. Dievčatá sedeli opodiaľ a sledovali nás so zvláštnym pohľadom.

"Desať." dorátala som a v tej chvíli sa Luciusovi nad hlavou zjavilo obrovské plechové vedro a jeho obsah sa mu vylial na hlavu. Zasiahlo to aj ľudí sediacich vedľa neho. Chvíľu to vyzeralo, že okrem toho, že bude mokrý sa nič nestane, ale po pár sekundách začal meniť farbu. Doslova. Jeho vlasy zozelenali a koža zmodrala. Najskôr som na to hľadela šokovane, ale to sa zmenilo na výbuch smiechu. Snažila som sa ho stlmiť, ale bolo to márne. K môjmu smiechu sa pridal aj Siriusov a za ním následoval zvyšok partie. Po chvíli sa smial celý náš stôl a aj ostatné.

"Čo sa to tu deje?! Kto za to môže?!" pýtala sa profesorka McGonagallová. Prečesala celú sieň pohľadom a myslím si, že nie je vôbec prekvapivé, že jej pohľad sa zastavil na nás. V sekunde stála za nami a sledovala nás prižmúrenými očami.

"Prečo mám pocit, že v tom máte prsty vy štyria?" pýtala sa. No, znelo to skôr ako konštatovanie. Chalani sa neprestávali smiať. Až po chvíli stíchli, keď im došlo čo vlastne povedala. A ja s nimi.

"Takže som sa nemýlila. Black? Potter? Čakám." povedala a začala si klepkať prstami po ruke. Sirius sa už - už chystal niečo povedať, ale skočila som mu do toho.

"V skutočnosti za to môžem ja." uškrnula som sa.

"Vy slečna Peverellová? Dôvod? Mala som pocit, že si s pánom Malfoyom rozumiete."

"Ukázalo sa, že je to blbec. Prepáčte mi ten výraz pani profesorka." dodala som rýchlo.

"Tak sa vďaka vášmu skvelému dôvodu zajtra stretnete s Hagridom o šiestej pred Zakázaným lesom. A vy štyria tiež. Veľmi dobre viem, že v tom idete tiež." ukázala na nich a odišla k profesorskému stolu.

Otočila som sa k nim s úsmevom.

"Za pokus to stálo. Síce to nevyšlo, ale nevadí. Aspoň bude zajtra sranda nie?" pýtala som sa.

"Práve si sa nás chcela zastať? Ja neverím slniečko." prehovoril Sirius.

"Sklapni Black lebo ťa nakopem." zavrčala som podráždene. V priebehu sekundy ma dokázal naštvať.