Stretnutia v parku

-10-

Prisadol si ku mne a stále sa usmieval. A mne to nedalo, musela som sa aj ja. Možno som sa vyškierala ako blázon, no nemohla som inak. Bol neskutočný. Teda bol skutočný a to je čo povedať. Nikto mi nevenoval toľko pozornosti ako on, aj keď ešte nevyriekol ani jedno slovo. Prečo ešte nič nepovedal? Mám azda začať rozhovor ja? Ale to on prišiel za mnou, on by mal začať. Čo ak je nemý? Bože, spamätaj sa! Hlasno som vydýchla a on sa otočil na mňa. Líca sa mi rozpálili od rozpakov, no on sa iba usmial, žmurkol a otočil svoj pohľad znova na hladinu. Zadívala som sa na ňu aj ja a uvidela som nás tam. Sedeli sme vedľa seba a obaja sme sa pozerali na to isté miesto. Na neho a na mňa. Na nás...