Dvaja v jednom

Sedemnásta kapitola- Sofia

Zobudila som sa o štvrtej ráno v mojom byte. Vedela som, že by nemalo zmysel sa pokúšať o spánok. Vstala som z postele navliekla na seba župan a v kuchyni som si spravila kávu. Hrnček plný tmavohnedej tekutiny som si vzala na balkón. Fúkal chladný decembrový vánok. Mesto ešte spalo. Po uliciach nekráčali davy uponáhľaných ľudí, na cestách netrúbili autá v zápchach. Sem tam prešlo popod balkón nejaké auto, v ktorom sedeli ľudia ponáhľajúci sa do práce, za rodinou, priateľmi a čo ja viem ešte kam.

Sedela som tam, popíjala kávu a bola som myšlienkami niekde úplne inde. Nevnímala som chladný vzduch, ktorý ešte nemohlo ohriať slnko a tak hľadal teplo u mňa. Vzduch si bral moju teplotu a s ňou vysával aj môj život, ale bolo mi to jedno. Všetko mi bolo jedno, pretože som všetko strácala. Večer som sa dozvedela, že s Miškou to nie je až také ružové ako to vyzeralo. Jej stav sa skomplikoval. Dostala vysoké horúčky a má nejaké vnútorné krvácania. Po tom ako sa vrátila z operačky som pri nej sedela vyše dvoch hodín a len som ju hypnotizovala pohľadom a prosila Boha aby sa zotavila.

„Môžeš mi povedať čo tu o šiestej ráno robíš? Veď je tu príšerná zima." nechápal brat. „Nemôžem spať. Ale čo ty?" spýtala som sa ho. „ Neviem, asi som vstal zo zvyku. Sofia, nemala by si sa takto trápiť. Tým, že budeš sedieť v tejto kose im dvom nepomôžeš. Musíš len čakať. Viem, že je to to najhoršie, ale nič iné ti ani nezostáva. Sú to mladý ľudia a oni to zvládnu uvidíš." snažil sa ma povzbudiť. Kývol na mňa aby som išla dnu, tak som vstala a ako vzorná malá sestra (ktorou som nikdy nebola) som ho poslúchla. Na jednej strane to bola hrozná situácia, no na strane druhej som bola rada, že mám ešte niekoho kto pri mne stojí.

O dve hodiny mi volala Saška a vypytovala sa ako sa majú. Všetko som jej vyrozprávala aj keď to neboli práve najlepšie správy. Uistila som ju, že nech si aspoň ona oddýchne v rámci možností a ja ju budem informovať. Samo mi navaril skorší obed aby sme mohli vyraziť do nemocnice. Nemala som na nič chuť, ale aspoň trochu rizota sa Samovi do mňa podarilo dostať. Obliekla som si čisté oblečenie, ktoré som tu mala, no horšie na tom bol môj brat, keďže bývame tri baby. Napriek tomu sme sa vybrali do nemocnice.

Najprv som sa snažila porozprávať s lekárom, ktorý mi samozrejme nechcel nič povedať, ale nakoniec sa mi ho podarilo presvedčiť. Alebo ho skôr presvedčil môj brat, ktorý bol tiež lekár. Veľkej časti tomu čo hovoril som nerozumela pretože používal odborné názvy, ale Samo s tým nemal vôbec problém. Som rada, že tam bol so mnou. Keď ich rozhovor skončil Samo mi to všetko pretlmočil do reči bežných smrteľníkov. „ Jakub našťastie nedostal žiadnu infekciu, čo bolo túto noc veľmi dôležité. Kedy sa dostane z kómy určiť nevedia, ale pri jeho výsledkoch by to dlho trvať nemalo. Zlomená kľúčna kosť, ruka a rebrá sa mu postupne zrastú. A čo sa týka Mišky tak je doudieraná, slabá, má otras mozgu a tiež nejaké zlomeniny. Tiež nemá žiadnu infekciu, teplota ustúpila a je pri vedomí, takže ju môžeš navštíviť. Počkám ťa tu na chodbe."

„Ahoj Miška!" vošla soms pozdravom do jej nemocničnej izby. Ležala tam bledá, skoro ako bezživota. Odzdravila len kývnutím hlavy. Vyzerala ešte horšie ako včera. Len iskričky v jej očiachprezrádzali, že je to naozaj ona. Prišlo mi ľúto keď som ju tam tak videla, alerozplakať sa tam neprichádzalo do úvahy. „ Ako sa cítiš?" vôbec som nevedelao čom s ňou mám hovoriť. „ No včera, keď som ležala na pláži,opaľovala sa a kúpala v mori to bolo lepšie, ale aj tu sa to dázniesť." zažartovala. Vtedy som vedela, že je späť moja Miška. Ešte asi hodinusme trkotali a snažila som sa ju priviesť na iné myšlienky potom som sapobrala k ďalšiemu pacientovi.