Dvaja v jednom

Dvadsiata tretia kapitola- Sofia

Položila som telefón na stôl a sadla som si na stoličku. Voda z vlasov mi stekala po ramenách. Niektoré kvapky dopadali až na zem a tvorili zväčšujúcu sa mláku. Niekoľko minút som tam nepohnute sedela a dívala sa na stenu. Zrazu som vzala telefón do ruky našla v telefónnom zozname dôverne známe číslo a vytočila som ho. Už po prvom zazvonení to zdvihol. Bez akejkoľvek emócie v hlase som povedala: „ Nadobro sme sa rozišli. Si spokojný?" Nečakala som na Lukášovu odpoveď a zložila som.

Vstala som od stola a šla som si usušiť mokré vlasy. Na zemi som utrela nimi vytvorenú mláku. Potom som vliezla so postele a pustila som si Gossip girl. Pozerala som jednu časť za druhou. Vôbec som nekontrolovala čas. No vyrušilo ma pípnutie prichádzajúcej správy. Musím sa priznať, že som sa jej trošku zľakla. Veď predsa som v tomto byte sama už vyše 2 týždňov. Pozrela som sa na správu. Stálo v nej iba: „ Ako to zvládaš?" Bola z neznámeho čísla. Netušila som kto to mohol byť. Samozrejme moja zvedavosť to nemohla nechať nepovšimnuté. Odpísala som: „ Kto si ? A čo ako zvládam?"

Na odpoveď som dlho čakať nemusela: „ Prepáčte mladá dáme, že som sa nepredstavil. Dávid. A ako zvládaš rozchod." Nemohla som sa ubrániť tomu aby som sa zasmiala. Ak prišiel k môjmu číslo, tým, že si ho našiel v Jakubovom telefóne, tak to bude ako deja vú. „ Vaše ospravedlnenie sa prijíma. Zaujíma ma však ako ste sa dostali k môjmu telefónnemu číslu, teraz už známy džentlmen. Po druhýkrát to už nie je tak zlé." vyťukala som na klávesnici a odoslala. Musím povedať, že mi zlepšil náladu aj takou maličkosťou. Namiesto odpovede mi zazvonil telefón : „ Brat teraz už známeho džentlmena mal číslo mladej dámy v telefónnom zozname. Ako po druhýkrát?" začal bez toho aby sa pozdravil. Vyrozprávala som mu tú celovečernú historku a povedala som mu aj ako moje číslo získal jeho brat. Obaja sme sa na tom nasmiali. Ak sa snažil o to aby som nemyslela na rozchod s Jakubom, tak mu to šlo veľmi dobre. Každú chvíľu sme sa spolu úprimne smiali. Telefonovali sme spolu vyše dvoch hodín. Pomaly sme náš rozhovor museli ukončiť, pretože bolo okolo pol 2 ráno. „ Sladké sny princeznička." poprial mi Dávid. „ Aj tebe sladké sny teraz už známy džentlmen." popriala som mu a zložila som.

Jeho telefónne číslo som si uložila pod menom „ teraz už známy džentlmen" a telefón som položila na nočný stolík. Zakryla som sa paplónom až po uši a priblblo som sa usmievala do stropu. Nie, nezbláznila som sa. Aj keď možno trochu áno. Ale do Dávida. Bol tak úžasný. Podobný a zároveň diametrálne odlišný od Jakuba. Nemusela som ho ani len vidieť, ani počuť stačilo mi čítať jeho slová s esemeske. Dostával ma do kolien. Bol naozaj veľmi zlatý, ale začať si s dvojčaťom môjho bývalého frajera naozaj nepripadalo do úvahy. A navyše študuje v Prahe.

Ešte niekoľko desiatok minút som nad ním premýšľala a nad vecami „ čo keby..." . Pokročilá nočná hodina ma však zmohla a ja som zaspala bezsenným spánkom.