Dvaja v jednom

Devätnásta kapitola- Sofia

„Nerozmyslela si si to?" opýtal sa ma znovu brat. „ Nie, zostanem tu. Ty choď za našimi a za Simonou. Ja tu pri nich musím zostať." zopakovala som. Neboli to Vianoce ako som si predstavovala, ale doma by som si aj tak neoddýchla a len by som premýšľala ako sa majú. Ich zdravotný stav sa každým dňom zlepšoval. A dnes už len netrpezlivo čakám na návštevné hodiny, pretože Jakub sa prebral.

Vyprevadila som brat. Popriala mu šťastnú cestu a pozdravovala všetkých doma. Som si istá, že mama nebude nadšená z toho, že som tu zostala, ale bude sa s tým musieť zmieriť. Ja som nastúpila na električku aby som sa odviezla do centra. Nakúpila som nejaké ovocie, sladkosti a džúsy pre mojich pacientov. S plnou taškou som sa vybrala do nemocnice.

Pri Miške boli jej rodičia a tak som sa rozhodla, že sa zastavím neskôr. Keď som nenašla Jakuba na jednotke intenzívnej starostlivosti, sestrička mi oznámila, že bol preložený na štandardnú izbu. Bola veľmi milá a zaviedla ma k jeho izbe.

Izba sa úplne zhodovala s Miškinou. Cez veľké plástové okno prenikali do izby zubaté slnečné lúče. Boli tam tri postele, pri ktorých boli nočné stolíky. Dve postele boli prázdne. Na tretej ležal Jakub, pozerajúc von cez okno. Vyzeral inak. Na tvári mal utrápený výraz a jeho telo pôsobilo ochabnuto. „ Ahoj Jakub." pozdravila som mu rozradostene. Pomaly otočil hlavu k dverám a v jeho očiach som zračila zmätok. Na tvári si zachoval kamenný výraz a odzdravil mi: „ Ahoj." Povedal to tak sucho ako to len šlo. Nebolo tam cítiť sklamanie, hnev, lásku, radosť ani smútok. Vykoľajilo ma to na chvíľu z rovnováhy, ale chcela som vedieť čo je za tým.

„Ako sa cítiš? Doniesla som ti nejaké ovocie a sladkosti. Máš na niečo chuť?" snažila som sa nadviazať komunikáciu. No on na mňa upieral len prázdny pohľad. Prázdny ako papier, z ktorého sa nič nedozviete, ktorý vám nič nedá ani nevezme. Po chvíli sa však opýtal: „ Kto si?" A vtedy potvrdil moje obavy. Už pri tom pozdrave sa vo mne hromadili nepríjemné pocity a otázky, ktoré sa teraz potvrdili. Bola som zmätená asi rovnako ako on. Nevedela som či sa mu to mám pokúsiť vysvetliť, či sa rozplakať a utiecť. Cítila som sa bezradne.

Rozhodla som sa však, že sa mu to pokúsim objasniť. Sadla som si na vedľajšiu posteľ a pred tým ako som začala som sa ho ešte spýtala: „ Čo si pamätáš ako posledné?" „ Nastúpil som do tretieho ročníka na právnickej fakulte, pamätám si rodinu, môjho nového spolubývajúceho Lukáša a veľa kamarátov a zážitkov, ale teba nie." objasnil mi situáciu. Začala som mu hovoriť ako sme sa spoznali. Ako som ho prevalcovala dverami. Ako zistil z Lukášovho mobilu moje telefónne číslo. Ako sme boli na našom prvom rande. Ako mi na narodeniny daroval mačku . Ale ani jedna z vecí mu nič nehovorila. Rozlúčila som sa a sklamaná, skľúčená a rozľútostená som vyšla na chodbu.

„Potrebuje to len čas. Skôr či neskôr si spomenie."snažila sa ma povzbudiť sestrička. Vedela som to, ale aj tak ma to trápilo. čoak si už nikdy nespomenie ? Bude každý žiť vlastný život a ja naňho budemmusieť zabudnúť? Odišlasom domov s množstvom otázok v mojej hlave.