Dvaja v jednom

Tridsiata piata kapitola- Sofia

Dni plynuli ako voda a ja som si v kalendári pomyselne odškrtávala dni do nášho prvého míľnika. Blížil sa náš spoločný pol rok. Boli dni kedy boli škriepky, boli dni keď sme sa od seba nedokázali odtrhnúť. Trávili sme spolu toľko času, koľko sa len dalo. Nebolo to také jednoduché keďže on býval študoval a pracoval v Prahe. A ja som bola tu. Mala som školu, priateľov a veľa aktivít, ktorých som sa neraz musela vzdať. Ale stálo to za to. On stál za to.

Vibrovanie telefónu mi naznačovalo prichádzajúcu správu. Otvorila som ju a stálo v nej: „ Prepáč mám toho veľa tento víkend nemôžem prísť. L Veľmi, veľmi , veľmi ma to mrzí. Chýbaš mi. :*" Samozrejme bola od Dávida. Toto už je štvrtý víkend čo spolu nebudeme. Verím mu, že ma nepodvádza a že neruší naše stretnutia schválne, ale aj tak sa nemôžem zbaviť myšlienky čo ak náhodou to tak je?

Po hodine trápenia sa nad tým prečo vlastne to znova zrušil a či mi náhodou neklame a neužíva si niekde so spolužiačkami som aj napriek svojmu morálnemu presvedčeniu zdvihla telefón a zavolala som Jakubovi. Cítila som sa trápne a nepríjemne, že mu volám kvôli takejto veci, ale nič lepšie mi naozaj nenapadlo keďže moja drahá a milovaná poradkyňa Miška si odišla za sestrou na mesiac do Anglicka a mňa tu nechala samú. Po chvíli vyzváňania sa na druhej strane ozvalo neisté ahoj. Predpokladám, že bol prekvapený, že mu volám práve ja, no neviem či príjemne alebo nepríjemne. „ Vieš potrebovala by som sa s tebou o niečom porozprávať." začala som síce trochu neisto a hanblivo, ale už nebol priestor na to, aby som cúvla. A tak som mu vyrozprávala čo ma trápi, ani raz ma neprerušil len ticho počúval. Na konci môjho veľmi dlhého monológu som sa ho spýtala na jeho názor a on sa konečne dostal k slovu:„ Je to síce môj brat ale v poslednej dobe som s ním asi menej ako ty. Poznám ho od detstva a o dvojičkách sa hovorí, že sú akýmsi spôsobom prepojený, no nedokážem ti presne povedať čo robí keď s ním nie som. Viem však, že ťa má skutočne rád a ja osobne si nemyslím, že by ti klamal. Avšak, nechcem ti dávať zbytočnú nádej. Nemyslíš si, že by si sa o tom mala porozprávať radšej s Dávidom? Ja by som ti s radosťou pomohol ale ako? Jedine... ak by som sa ho na to opýtal." Nepovzbudil ma veľmi, ale jeho návrh sa mi pozdával, a tak sme sa dohodli, že zistí všetko čo sa bude dať. Bola som mu veľmi vďačná za jeho pomoc.

Po pol hodine čakania, kedy som stihla ísť do sprchya navečerať sa ma na facebooku čakala správa od Jakuba. Nebola rozsiahlaskôr by sa dalo povedať, že stručná. No ubezpečil ma v nej, že Dávid tohomá teraz naozaj veľmi veľa v škole aj v práci kde ťahá každý deňnadčasy. Bola som mu vďačná, ale cítila som sa hlúpo kvôli môjmu hysterčeniu.Bola som šťastná, že mám tak skvelého priateľa a sľúbila som si, že užnikdy nebudem tak vyvádzať, ale že mu budem plne dôverovať. Prišlo mi všakľúto, že sme spolu tak málo. Voláme a píšeme si každý deň, ale mať ho vosvojom náruči je pocit celkom iný. Zaraz sa moje oči zaleskli a po lícachmi začali stekať slané slzy. Objímala som svoj obľúbený vankúšik a snažilasom sa utíšiť sa. Ach tie ženské hormóny. Hovorilasom si v duchu.