Dvaja v jednom

Dvadsiata kapitola- Jakub

V skutočnosti bolo ale všetko inak ako v mojej hlave počas spánku. Bolo to tam síce na nevydržanie, ale aspoň som si pamätal. Teraz? Som sa cítil akoby som posledné mesiace vôbec nežil vo svojom tele. Akoby telo žilo samo, ľudia si pamätali zážitky so mnou, ale moja duša tam nebola. Snažil som sa rozpamätať sa. No nešlo to. Tak ako zobudiť sa z kómy nešlo len tak z mojej vôle ani toto nie.

Chodila ma navštevovať rodina, kamaráti, ale bolo tu aj záhadné dievča. Bolo naozaj krásne a tvrdilo, že spolu chodíme. Opisovala mi všetko čo sme spolu prežili, no ležal som tam a počúval akoby hovorila úplne o niekom inom. Lekári hovoria, že časom sa rozpamätám, ale kedy to sa určiť nedá. Bol som z toho vážne nešťastný a trápilo ma to.

„No čau ty lenivec. Celý deň tu iba vylihuješ a necháš sa obskakovať peknými sestričkami." prišiel mi zlepšiť náladu môj brat Dávid. „ Ako si zariadiš tak máš." so smiechom som mu odvetil. Potom samozrejme nasledovali otázky, ktoré počúvam niekoľkokrát denne. Napríklad: „ Ako sa cítiš? Nepotrebuješ niečo? Starajú sa tu o teba dobre? Bolí ťa niečo?" a podobne. Už ma to dosť unavovalo im na to dookola odpovedať, ale teraz som mal v pláne zahrnúť Dávida otázkami ja. „ Dosť mi vŕta v hlave, že tu za mnou bolo jedno dievča, bola vážne kočka a tvrdila, že spolu chodíme, ale nepamätám si to. Nevieš niečo o tom?" „ Áno viem, že si mal dievča, ale ako vyzerá ani nič podobné ti povedať neviem."

Dávidova návšteva netrvala dlho, pretože mal ešte iné povinnosti a chcel sa ešte porozprávať s mojim lekárom. S informáciou, ktorú mi podal mi nepomohol až tak ako som očakával, ale nedá sa nič robiť. Mal by som sa viac zverovať rodine. Hovoril som si, ale zároveň som sa na tom v duchu smial, pretože som vedel, že to robiť nebudem. Premohli ma lieky, návštevy a toľké premýšľanie natoľko, že som v uprostred dňa zaspal.

Neľútostne ma zobudila sestrička s obedom. Na nič som nemal chuť. a keď som sa pozrel na to nemocničné jedlo hodené na tanieri, tiež sa mi do toho dvakrát nechcelo. Neskúšal som sa ani prekonávať a znova som v nádeji sladkého spánku zavrel oči. Po chvíli som počul otvárajúce sa dvere na mojej izbe. Nebol som si celkom istý či je to v sne alebo realite. Nerád, no otvoril som oči aby som sa presvedčil.

Blížilo sa ku mne dievčas orieškovými očami. Hnedými vlasmi stiahnutými do vrkoča. Mala doudieranételo. Na pravej ruke mala sadru a usmievala sa na mňa. Nepoznal som ju. „Ahoj Jakub." zjavne ona mňa pozná. Ale ten hlas. Ten hlas mi je známi. Pamätámsi ho. Neviem odkiaľ, prečo ani kde som ho počul, ale bol som si na sto percentistý. „ Podľa tvojho výrazu usudzuje, že si ma nepamätáš. Som Michaela. Sedelasom s tebou v tom aute." nadvihla svoju ruku v sadre aby na ňupoukázala. „ Prepáč." bolo mi ľúto, že som si ju nepamätal a hlavne to, žesom jej spôsobil zranenia. „ Ty za to nemôžeš a neprišla som ti tu niečovyčítať. Chcela som vedieť iba ako sa máš. Viem, že túto otázku ti asi dávakaždý, ale taký je asi údel pacientov." usmiala sa na mňa tak nevinne, že ajkeď som ju nepoznal prirástla mi k srdcu. Rozprávali sme sa ešte nejakýten čas a potom sa pobrala späť na svoju izbu. Ona aj Dávid mi aspoňtrochu spríjemnili deň.