Dvaja v jednom

Pätnásta kapitola- Sofia

Zdobenie stromčeka. Je to moja každoročná vianočná obľúbená činnosť. Vždy sa tam s bratom môžeme kreatívne vyblázniť. Každý rok je ten stromček niečím iný a výnimočný. Okrem toho výsledku nás hladí na duši aj tá samotná činnosť. Pretože robíme spolu niečo ako rodina. Nie je to len o tom, že si večer sadneme spolu k večery a sme hodinku spolu. Naprieč celým domom sa začal rozliehať zvuk môjho zvoniaceho telefónu. Rozbehla som sa do svojej izby poň. Na displeji bola fotka Sašky aj s menom. Rozradostená som zdvihla a spustila som prianie: „ Ahoj Saši, prajem ti požehnané Vianočné sviatky, plné pokoja, lásky, rodinnej pohody a oddychu." dohovorila som a čakala som na niečo podobné v jej podaní no to čo mi povedala mi rýchlo vzalo úsmev z pier.

Pomaly som kráčala dole schodmi. Stúpala som z nohy na nohu, čas bežal z minúty na minútu a ja som tomu nemohla uveriť. Bolo to ako v zlom sne. Priala som si aby som sa zobudila celá spotená a zistila, že to bola iba nočná mora. Vošla som do obývačky kde v plnom prúde prebiehalo zdobenie stromčeka. Zostala som stáť na dverách a pozorovala som ich, ale bola som duchom neprítomná. Zo zamyslenia ma vytrhol mamin hlas: „Sofinka si v poriadku? Stalo sa niečo? Sadni si, si nejaká bledá." Neodvetila som nič. Ďalej som tam len stála.

„Kto ti volal?" zapojil sa do vypočúvania aj Samo. „Volala mi Saša." povedala som napokon. „ To všetko z teba treba ťahať ako z chlpatej deky? Podľa tvojho výrazu usudzujem, že ti nepriala príjemné sviatky." bratovi nechýbal dôvtip. „ Jakub viezol Mišku a oproti nim sa vyrútilo auto, havarovali a sú v kritickom stave." hrča v hrdle bola obrovská. Mala som pocit, že ma celú rozpučí. Keď som to povedala preniklo mi to cez každý pór na mojom tele. Bolo to ako vírus, ktorý sa nasťahoval do môjho tela a zožieral ma z vnútra a ja som proti tomu nemohla bojovať.

Už niekoľko hodín som bola nehybne schúlená na postele. Pravidelne ma chodili kontrolovať členovia rodiny či som v poriadku a či niečo nepotrebujem. Mali presný pätnásť minútový interval. Znova prišiel rad na Sama aby ma skontroloval. „ Sofi? Potrebuješ niečo?" položil rovnakú otázku ako zakaždým. Nečakal však moju odpoveď: „ Áno! Potrebuje aby si ma odviezol do Bratislavy. Nemôžem tu len tak nečinne sedieť!" Súhlasil.

Celú cestu som premýšľala. Modlila som sa aby sa uzdravili. Obviňovala som sa za to čo sa stalo, aj keď možno nie priamo. Pýtala som sa Boha aj samej seba prečo sa to stalo práve im. V tom aute mohol sedieť ktokoľvek. Ale nemal by tiež rodinu a priateľov, ktorý by sa o nich strachovali? Malo sa to stať a tak sa aj stalo. Teraz záleží len na tom aby to dobre dopadlo.

Na recepcii mi povedali čísla izieb. Dozvedela som sa od sestričky, že Jakub je v kóme a nedokážu predvídať, ktorým smerom sa bude uberať jeho zdravotný stav. Michaela je na tom lepšie. Je síce pod silnými liekmi má nejaké zlomeniny a odreniny, ale dostane sa z toho. Najprv som sa vybrala za Jakubom. Sadla som si nemu na stoličku a počúvala tiché pípanie prístrojov, ktoré ho držali pri živote.