Dvaja v jednom

Tridsiata ôsma kapitola- Dávid

Sedel som na jej posteli a čakal kedy konečne začujem cvengot kľúčov pri odomykaní dverí. Mala tu byť už pred pätnástimi minútami. Varovala ma, že môže meškať, veď aj preto mi dala kľúče aby som nestál pred vchodom. Už mi bolo dlho keďže som prišiel v predstihu a tak tu som už trištvrte hodinu. Začal som si teda prezerať jej poličky. Mala na nich povykladané veci od make-upu cez šperky, sošky až po knihy. Zaujalo ma však, že jedna kniha nemala názov. Vzal som ju do ruky a prehliadol som si ju z každej strany. Bola pomerne tenká oproti ostatným 600-stranovým knihám. Jej vzhľad bol nenápadný. Pripomínala skôr nejaký diár alebo denník. Aj keď denník dievčaťa som si predstavoval ružový, prezdobený a zo všadiaľ by opadávali lesklé trblietky. Bol som veľmi zvedavý čo to je a tak som to otvoril. Bol to denník. Tak ako z vonku vyzeral nenápadne vo vnútri sa hýrili rôzne farby. Nálepky, výstrižky, lístočky či zvýrazňovače a srdiečka tam nemohli chýbať. Chcel som jej nechať súkromie a bolo vrcholne neslušné, že som jej nahliadol do denníčka, ale nemohol som ho pustiť z ruky a tak som sa začítal do prvých stránok.

Lukáš mi dnes oznámil akoby nič, že ma podviedol s nejakou mrochtou. Povedal to bezcitne a bez kúska hanbi! Nechápem ako som s ním mohla chodiť! A ešte sa mi aj čudoval, že sa s ním rozchádzam. Vraj to bola iba jednorázovka. Ale on ma už viac neoklame. Už dlho som tušila, že ma podvádza a moje tušenie bolo nanešťastie správne. Už ho nikdy nechce vidieť! A nikdy mu neodpustím.

Už takto dramaticky sa to rozbiehalo pri šiestej strane denníka. No už keď som to čítal viac ma zaujímalo niečo kde figuroval môj brat. Preto som pretočil o 10 strán ďalej a znova sa začítal.

... Udrela som ho priamo do hlavy. Ráno tam bude mať hrču veľkú ako tenisová loptička. Veľmi ma to mrzí, nechcela som mu ublížiť. No čo ma mrzí viac, že nepoznám jeho priezvisko, nemám jeho telefónne číslo a ani emailovú adresu. Bol tak milý. A tie jeho modré oči, pod ktorými som sa roztiekla ako snehuliak v mikrovlnnej rúre . Jeho sexy hlas ma dostával do kolien aj keď sotva prehovoril päť viet. A to keď povedal: „ Dúfam, že sa stretneme aj keby ma to malo stáť ďalšiu hrču na hlave." Bolo to stretnutia ako z romantického filmu, otázkou je či ten film aj bude pokračovať. Pretože s Jakubom by som sa dala nahovoriť na všetko. ...

Z ich prvého stretnutia mi to stačilo až až. V hrudi ma pichla žiarlivosť. Pretáčal som strany až kým som sa nedostal na poslednú zapísanú. A začal som čítať.

Petrina návšteva ma primäla k tomu, aby som začala o nás dvoch premýšľať. Pretože sme „spolu" už pol roka. Pre niekoho možno krátko. Pre niekoho vo vzťahu nepredstaviteľne dlhá doba. Nám, respektíve mne to ubehlo rýchlo ako voda. Nestačila som párkrát mrknúť a z nášho prvého stretnutia sme sa dostali až sem. Prvýkrát sme sa stretli pri nie veľmi príjemnej udalosti no okolnosti, osud alebo my sami sme prispeli k tomu, aby sme sa stretávali čoraz viac a naše priateľstvo sa postupne rozvíjalo do niečoho väčšieho. Zo začiatku sme sa toho báli. Alebo sme sa skôr báli reakcie iných a hlavne Jakuba, ktorý s tým nakoniec nemal žiaden problém. No je tu stále keď mám problém ja alebo Dávid. Je takou treťou osobou ktorá drží lano, ktoré drží náš vzťah pokope. A nie je to práve to čo mi vyhovuje? Že je tu stále pri mne keď nemám pri sebe Dávida? V okamihoch keď je Dávid v Prahe a ja niečo potrebuje je mi Jakub stále k dispozícii. Potom príde na pár hodín či dní Dávid, s ktorým sa pomazlím, pomojkám, vyspím a je zasa preč a už si iba píšeme a voláme cez telefón. Jediný kto mi zostane je Jakub. Čo by sa stalo keby si Jakub našiel frajerku a na mňa by nemal čas?Nemilujem ho, ale je tu vždy. Rozpadol by sa náš vzťah? Cítim sa kvôli tomu veľmi zle. Ale čo mám robiť, čo? Keby si mi len milý denníček vedel pomôcť. Preto to zostáva na mne. Musím mu to povedať. A čo najskôr!

Na to, čo som práve prežil by bolo slovo šok veľmislabé. Nemohol som uveriť tomu čo som si prečítal. V kútiku duše som dúfalv to, že to sú vymyslené príbehy, aj keď hlava vravela, že to je tak akoto je napísané. Že dnes sa mi to chystá povedať. Povedať to, že pre ňu nie sombez Jakuba dosť dobrý. Po tých slovách som sa cítil ako neúplný človek. Človek,ktorý je bez brata len ako prázdna schránka. Mal som pocit, že mi Jakub žijepolovicu života. Bol som len obálkou,ktorú keď nemali k dispozícii použili pohľadnicu, s ktorou sazabavili lepšie. Ale čo je obálka bez pohľadnice? Nič. Iba prázdna nepotrebnáobálka.