Bolestivá cesta ku šťastiu [Snarry]

9. O hadoch a sovách

Ráno Harryho zobudila príjemná vôňa, ktorá sa vznášala bytom. Rozospato vstal z postele a len vo svojich pyžamových nohaviciach prešiel do obývačky, kde ho už čakal Severus.

„Bré ráno..." pozdravil zívajúc mladík a rozhliadol sa po zdroji tej príjemnej vône. Trochu podozrievavo sa pozrel na dva taniere, ktoré boli prestreté na stole a na ktorých boli usmažené vajíčka so slaninou. Striedavo si prezeral taniere a Severusa a nakoniec sa s pozdvihnutým obočím opýtal: „To si varil ty?"

Severus takmer ani nevnímal položenú otázku. Fascinovane si prezeral mladíka pred sebou. Vlasy mal ešte divokejšie ako zvyčajne, tvár otlačenú od vankúša. Pohľadom putoval dolu po širokých ramenách, pevnom hrudníku až k cestičke chĺpkov, ktorá bola prekrytá nízko padnutými pyžamovými nohavicami. Rovnakou cestou sa jeho zrak vybral hore, až sa nakoniec jeho pohľad zastavil na tmavých bradavkách, ktoré pod náporom chladu stvrdli. Pri tom pohľade musel nasilu prehltnúť a trochu si odkašľať, aby si prečistil hrdlo.

„Ehm, dobré ráno aj tebe... Čo si sa to pýtal?" dostal nakoniec zo seba a svoj pohľad radšej upriamil na Harryho tvár. Ten sa len pobavene uškrnul nad tým, ako jednoducho dokázal vyviesť Severusa z miery a zopakoval mu svoju otázku.

„Samozrejme, že som nevaril. Na čo aj, keď máme plný hrad škriatkov, ktorí sa idú zblázniť, aby mohli uvariť niečo pre skvelého pána Harryho."

Harry len zavrtel hlavou a prisadol si ku nemu za stôl. Jednoduchým kúzlom zapálil v krbe oheň a mrkol na svojho spoločníka. „Dobrú chuť," a pustil sa s chuťou do jedla.

„Čo máš na dnes v pláne?" Zaujímal sa Harry, keď sa obaja najedli.

„Potreboval by som ísť na Šikmú, aby som si doplnil zásoby ingrediencií... a tak som rozmýšľal, či by si ma nesprevádzal... samozrejme iba ak chceš." Povedal Severus trochu neisto.

„Samozrejme, žiaden problém... Ibaže, nebude to divné?" spýtal sa rovnako neisto Harry.

Severus sa po tej otázke zatváril ublížene. Rýchlo nasadil dobre trénovanú nič nehovoriacu masku a vyrovnaným hlasom povedal: „Nemusíš ísť, ak nechceš." Napriek vyrovnanému tónu mohol Harry postrehnúť značnú bolesť v Severusových očiach. Nechápal však, čo také povedal, že sa jeho priateľ cíti ublížene. Preto ho rýchlo začal uisťovať:

„Ale ja chcem ísť, len som myslel, či nebude divné, ak nás spolu uvidia." Snažil sa vysvetliť svoje zaváhanie, no Severus nevyzeral, že by ho to nejako upokojilo.

„Myslím, že mám ešte nejaký elixír, aby si mohol zostať nepoznaný, ak ti to tak bude vyhovovať viac." Povedal po krátkom zaváhaní no Harrymu sa do očí nepozrel. Mladík sa zamračil a rozmýšľal, čo sa to vlastne deje. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, čo Severusa trápi. Stačilo si spomenúť na tú neistotu, ktorá ho do nedávna ovládala. Napriek tomu, ako sebavedomo vystupoval, odkedy mu Harry povedal pravdu, tá neistota bola stále v ňom. A ak mohol Harry posúdiť Severusovu reakciu, jednoducho prišiel k názoru, že sa hanbí ukázať na verejnosti po jeho boku.

S povzdychom sa postavil a prešiel k staršiemu mužovi. Jemne ho vytiahol na nohy a pevne ho objal. „Severus, obávam sa, že si ma úplne nepochopil. Ako som už povedal, pôjdem s tebou rád. A určite si nebudem meniť svoju podobu. Ja sa nehanbím za to, že ťa mám rád, nech si ostatný hovoria čo chcú. Mne na tebe záleží. A hoci nie je žiadne pravidlo, ktoré by zakazovalo náš vzťah, zostáva fakt, že si môj učiteľ a ja nechcem, aby si na teba ľudia ukazovali. Ty si zakladáš na svojej povesti..." stíchol a vyhľadal Severusov pohľad. Dúfal, že konečne pochopí dôvod jeho váhania. Keď zodvihol hlavu, videl spleť emócií v tvári staršieho muža.