Bolestivá cesta ku šťastiu [Snarry]

20. Nádej na budúcnosť + Epilóg

Harry sa ráno prebudil skôr ako mal vo zvyku. Dom bol ešte tichý, takže deti museli stále spať. Keď si spomenul na včerajší večer, bol si trochu neistý tým, ako rýchlo Severusovi odpustil. Sedem rokov sa mu vyhýbal a stačil jeden úprimný rozhovor a on bol z toho muža opäť namäkko... avšak uvedomil si, že mu to absolútne neprekáža. Lily s Albusom si Severusa obľúbili a to ho ešte ani poriadne nepoznali. On ho miloval už dávno a na tom sa nič nezmenilo. Keď si to tak zhrnul, bol za včerajšie udalosti vlastne šťastný. Nie že by ho potešilo, že mohol Severus zomrieť, ale to k čomu to nakoniec viedlo ho tešilo rozhodne. A Severus tu bude aj na raňajky. Celkom sa tešil, že dnes bude mať pokojné ráno, pretože si bol istý, že deti sa budú viac zaujímať o ich hosťa.

S pocitom, že by už dlhšie nedokázal nečinne ležať sa vydal do kúpeľne, vykonal rannú očistu, prezliekol sa do domáckeho oblečenia a vydal sa do kuchyne. Odmietol pomoc domáceho škriatka, dnes chcel raňajky pripraviť sám. Najprv pripravil dve porcie palaciniek, obľúbeného jedla jeho ratolestí, ktoré zatiaľ umiestnil pod konzervačné kúzlo. S ohľadom na Severusovu nechuť k sladkému sa rozhodol pripraviť pre neho aj seba vajíčka s opečenou klobáskou. Niekedy v tej dobe počul, ako sa zobudili aj deti, ktoré čoskoro pribehli za nim. Obzrel sa cez rameno a uvidel, že Lily aj Albus sú ešte stále oblečený v pyžamách a tak na oboch zoslal ohrievacie kúzlo. Deti sa na neho usmiali a popriali mu dobré ráno. Harry sa ďalej venoval príprave raňajok, ale bol si vedomý toho, že deti stále postávajú za jeho chrbtom.

„Deje sa niečo?" opýtal sa ich nakoniec.

Po chvíľke mlčania sa ozval Albus: „Chcel som sa spýtať, či by sme dnes mohlo ísť navštíviť pána Snapea. Chcel by som sa ospravedlniť a poďakovať mu za to, že ma zachránil. Je mi tak ľúto, že ho ten drak kvôli mne zranil," priznal Albus plačlivo.

Harry nachvíľku prerušil svoju prácu a otočil sa k svojmu synovi. Kľakol si na koleno a naznačil Albusovi, aby prišiel za nim. Keď tak spravil, utešujúco ho objal a povedal: „To či si včera spravil sme si už vyjasnili. Viem, že je ti to ľúto a vie to aj pán Snape. Už včera ma uistil, že sa na teba nehnevá. Naopak, veľmi ho zaujímalo, či si v poriadku. Ale poďakovať sa mu určite môžeš, máš za čo. A budeš tak môcť spraviť už čoskoro, pretože pán Snape dnes spal u nás v hosťovskej. Dokonca mi sľúbil, že ak vám to nebude prekážať, tak tu s nami dnes zostane na raňajky. Tak sa teraz choďte nejako hrať, aby som ja mohol dovariť, potom sa spolu najeme a potom sa budeš môcť ospravedlniť."

Harry vtisol synovi bozk na čelo a poslal ho za sestrou, ktorá postávala pár krokov ďalej. „A nech vám dvom ani nenapadne, že by ste šli hore a nášho hosťa zobudili!" zakričal na nich, keď si všimol ako sa rozbehli hore schodmi. Napriek svojmu upozorneniu však neočakával, že by ho tí dvaja poslúchli. Netrvalo dlho a z poschodia sa ozvalo Albusovo nadšené: „Super!" Bolo jasné, že najneskôr teraz sa musel Severus zobudiť. Harry rýchlo nachystal raňajky na stôl a zvedavo sa vydal k hosťovskej izbe...

***

Severusove zmysli neochabli napriek tomu, že od vojny ubehlo už mnoho rokov. Zo spánku ho vytrhol pocit, že je sledovaný a tak hnaný svojimi inštinktmi uchopil prútik, ktorý mal skrytý pod vankúšom a prichystaný k súboju sa posadil. Až potom ako sa ozvalo nadšené „super!" sa začal rozhliadať po izbe. Od dverí ho s nadšeným výrazom pozorovali Lily s Albusom, inak bola izba úplne prázdna. Jeho držanie tela sa uvoľnilo a ruka s prútikom klesla k telu.

„Dobré ráno," pozdravili ho deti. „To bolo super! Asi ani ocko sa nikdy nezobudí až tak rýchlo." Spustil nadšene Albus. Kým nebol stopnutý naštvaným štuchancom od svojej sestry.