Bolestivá cesta ku šťastiu [Snarry]

13. Ako sa vyrovnať s novou situáciou

Na ošetrovni vládlo ticho a tma. Všetky postele boli prázdne. Jedinú výnimku tvorila tá, na ktorej ležal Harry. Bola to už asi pol hodina, čo madam Pomfreyová vyhodila Draca a Weasleyovcov so slovami, že „pacient teraz potrebuje najmä pokoj a oddych." Harry jej bol za ten zásah vďačný, pretože všetečné otázky ho už unavovali. Stačilo, keď si spomenul na tie otázky, ktoré prišli okamžite po tom, ako tak pošetilo vykríkol, že aj Severus sa bude musieť dať otestovať.

Nebol to vtedy jeho nápad, aby si vymenili role, no Severus si myslel, že by mal vyskúšať všetko. Harry sa tomu sprvu bránil. Bál sa, že by mu mohol ublížiť a to nechcel. Severus na tom však trval. Nakoniec mu prisľúbil, že ho v prípade akéhokoľvek nepohodlia zastaví, a tak Harry súhlasil. Aby bol sám k sebe úprimný, predstava, že by si mohol Severusa vziať rovnako, ako si bral on jeho- že by mu rovnako patril- ho nesmierne vzrušovala. Ten večer to síce bola výnimka. Severus dával prednosť byť tým „hore", rovnako ako sa Harrymu páčilo prijímať všetku jeho pozornosť.

No tento jeden večer mohol všetko pokaziť. Nemôže teraz len tak prísť za Severusom a povedať: „Ach Severus, vieš, som tehotný a je tu ešte taká malá drobnosť... aj ty by si si mal spraviť test, lebo je možné že aj ty čakáš dieťa." Nie! To rozhodne spraviť nemôže. Preto teraz s vďačnosťou prijal ticho a samotu prázdnej ošetrovne, kde by mohol v pokoji o všetkom popremýšľať a rozhodnúť sa, čo spraví. Jedno vedel, bude to musieť povedať Severusovi- ideálne hneď ako sa vráti. Ale dokáže to? Neskazí tým všetko, čo teraz spolu majú? To nevedel...

Ak by sa jednalo iba o neho, nebolo by to tak hrozné. Po rodine vždy túžil. Veľkej a milujúcej. Tohto snu sa vzdal v okamihu, keď si pripustil, že je gay. Všetko to podpichovanie, ktoré musel zniesť od toho osudného dňa, čo priniesol Koral k Severusovi do bytu nebral príliš vážne. Bolo to priveľmi vzdialené a nereálne. Pre neho to bol len spôsob, ktorým ho chcel Severus vyprovokovať. A teraz? Z nejasnej a nereálnej poznámky sa stala až priveľmi reálna skutočnosť. Ležal tu a pod srdcom mu pomaly rástlo dieťa. Jeho a Severusov syn alebo dcéra! Mohol by byť šťastnejší? Veď to bol ako splnený sen, ale... Prečo to muselo prísť tak skoro? Skoro a najmä úplne neplánovane?

Harry sa s povzdychom prevrátil na druhý bok. Bolo to všetko tak vyčerpávajúce! Veď ešte ani nemá dokončenú školu. Kde budú bývať? U Severusa? To si úprimne nevedel predstaviť. Malé dieťa sa do jeho komnát v žalároch jednoducho nehodí. Možno by sa mohli niekam presťahovať? Požiadať riaditeľku o nejaké iné komnaty? Nevedel....

A potom, znenazdania prišla myšlienka, ktorá spôsobila, že sa mu dych zadrhol v hrdle a srdce vynechalo úder. Čo - čo ak ma Severus odmietne? Čo ak to nikdy nemyslel tak vážne? Túži vôbec po rodine? Z tých myšlienok sa mu spravilo zle. Jediné čo stihol, bolo vykloniť sa z postele a už dávil obsah svojho žalúdku. To privolalo aj madam Pomfreyovú, ktorá sa náhlila, aby svojmu pacientovi pomohla. Rýchlim evanesco! odstránila neporiadok zo zeme a začala sa mu upokojujúco prihovárať.

„Pán Potter, to nič. Bolo toho na vás veľa. Musíte sa upokojiť, ale ďalší upokojujúci dúšok vám teraz dať nemôžem. Ale môžem vám dať bezsenný spánok. Vypite to a odpočiňte si. Predpokladám, že budete mať hromadu otázok. Potom sa o tom môžeme pozhovárať. Uvidíte, ráno to bude všetko vyzerať lepšie." Harry síce nevyzeral príliš presvedčene, no napriek tomu sa poslušne natiahol za fľaštičkou s elixírom. Spánok predsa neznel tak zle, no nie? Ošetrovateľka pozorovala, ako odkladá prázdnu fľaštičku a počkala ešte chvíľu, aby skontrolovala, že skutočne zaspal. So smutným úsmevom pozorovala spiacu tvár mladíka, ktorý si už toho toľko prežil. Keď odchádzala do svojej izby, rozmýšľala o tom, či je toto jeho ďalšia skúška alebo konečne zaslúžená odmena. Úprimne dúfala, že je to tá druhá možnosť.