Bolestivá cesta ku šťastiu [Snarry]

8. Zbližovanie

Harry sa nerozhodne prechádzal po svojej izbe. Mal alebo nemal by dnes ísť za Severusom? Rád by s ním strávil zvyšok dňa, no kazil mu to jeho nový výzor. Na konci hodiny na ňom bolo vidieť, že sa musí premáhať, aby sa nerozosial. Navyše boli jediní, ktorým sa nepodarili! Napriek tomu, že chápal Severusovu potrebu sa im trochu pomstiť a dokázať tak svoju prevahu, musel sám sebe priznať, že ho to trochu ranilo. Nechcel byť Severusovi na srandu! Hrozne sa hanbil za to, že ho takto videl a sám sa na neho nedokázal ani len pozrieť. A teraz by s ním mal stráviť celý večer? Čo by asi tak robili? S jeho výzorom, ktorým pripomínal skôr nejakého trolla a vlasmi. S vlasmi, ktorými by pokojne zvládol umývať hradnú podlahu! Vo svojom terajšom stave si akékoľvek intímnosti, na ktoré sa tak tešil, nedokázal ani len predstaviť. Vlasy si dokonca skúšal ostrihať, no bez účinku, lebo mu vzápätí dorástli späť.

Vo svojom zamyslenom pochode si ani nevšimol domáceho škriatka, ktorý sa zjavil v jeho izbe. Narazil doňho a zapotácal sa. Ako sa snažil získať späť stratenú stabilitu, zamotal sa do svojich vlasov a spadol rovno na zadok. Trochu namrzene sa pozbieral zo zeme a šúchal si narazené miesto.

„Dinky sa vám ospravedlňuje pane!" zvolal piskľavým hlasom škriatok a rozhliadol sa po izbe, aby našiel niečo, čím by sa mohol za svoju chybu potrestať. Harry, ktorý však jeho zámer pochopil ho rýchlo chytil a povedal: „To je v poriadku, nebola to tvoja chyba. To ja som nedával pozor a narazil do teba... Prečo si vlastne tu? Kto ťa poslal?" spýtal sa zvedavo.

Škriatok sa hlboko uklonil a dôležitým hlasom povedal: „ Som osobný škriatok pána Snapea, pane. Pán Dinky poslal, aby pánovi Harrymu doniesla jeho list." Dinky strčila jednu ruku do svojho odevu a z vrecka vytiahla malý zvitok pergamenu a lusknutím ho zväčšila. Potom ho podala prekvapenému Harrymu a s tichými PUK sa odmiestnila. Harry ešte chvíľu pozoroval miesto, kde predtým Dinky stála, no nakoniec si so zlou predtuchou prečítal, čo mu Severus píše.

Potter!

Ak do desiatich minút neprídeš, prisahám, že si tam za tebou dôjdem a osobne ťa ponesiem celým hradom až do svojich komnát. Láskavo si uvedom, že ja svoje slovo dodržím. Ušetri nás teda láskavo od toho trapasu, ktorý by v podobnej situácií určite nastal.

Je to len a len na tebe, či prídeš sám alebo s mojou pomocou!

Harry príď, čakám na teba.

Severus

Harry pergamen s povzdychom odložil. Tak toľko k otázke, či by bol skutočne schopný ma do žalárov odniesť aj nasilu... Pomyslel si trochu pochmúrne. Pri predstave, ako ho Severus v náručí nesie cez celý hrad sa však neovládol a úprimne sa rozosmial. Ostatne, tá myšlienka mu vôbec nebola proti srsti... To by však nemohol vyzerať ako strašiak do poľa. Povzdychol si a vydal sa do kufra pre svoj neviditeľný plášť. Nemalo už o tom cenu rozmýšľať. Severus mu dal jasne na výber. Trochu ho prekvapila tá prosba na konci. Severusovi zjavne záležalo na tom, aby sa odhodlal prísť aj sám. Úprimne, dával prednosť prísť za ním nevidený ostatnými študentmi... Aspoň kým sa mu nenavráti pôvodná podoba...

Hoci sa Harry obával cesty rokfortskými chodbami, ktoré ešte boli plné študentov, zaobišla sa bez väčších problémov... to zakopnutie na pohyblivých schodoch nepočítal. A ani to brnenie, ktoré spadlo po tom, čo sa do spojov nedopatrením zamotali jeho vlasy... Našťastie to nikto nevidel a tak stačilo mávnuť prútikom a všetko bolo tak ako predtým. Preto netrvalo dlho a on nervózne prešľapoval pred stenou, o ktorej vedel, že skrýva dvere do Severusových komnát. Bol si istý, že profesor už o jeho prítomnosti vie, preto to zbytočne nezdržoval a zašepkal heslo. Stena sa vzápätí zmenila na jednoduché drevené dvere. Harry stlačil kľučku a vošiel dovnútra. Ani za sebou poriadne nestihol zavrieť dvere a stiahnuť zo seba neviditeľný plášť a už ho oslepil ostrý záblesk svetla. Keď sa jeho oči spamätali, naskytol sa mu pohľad na niečo, o čom si nikdy nemyslel, že by mohol vidieť. Severus s veselým úsmevom na tvári, držiaci v rukách fotoaparát. Pohľad na ten predmet v jeho rukách mu prišiel tak absurdný, že sa nekontrolovateľne rozosmial. Vzápätí si však uvedomil, čo to vlastne Severus fotil. Alebo skôr... koho. A smiech ho prešiel ako mávnutím čarovného prútika.