Bolestivá cesta ku šťastiu [Snarry]

14. Ticho pred búrkou

Predom sa chcem ospravedlniť za to dlhé meškanie, ale zmenila som dočasne prácu a môj voľný čas je v súčasnej dobe zhruba 4 hodiny. To mi veľa času nezostáva. Preto aj kapitola bude o niečo kratšie ako som zamýšľala, ale nechcem vás nechávať dlhšie čakať.

Chcem sa ešte poďakovať všetkým čitateľom za hlasy alebo komentáre, potešili a hlavne viem, že to aspoň niekto číta :)

Užite si pokračovanie,

s pozdravom

Nyssa

**************************************************

Rozhodnými krokmi sa vydal k Severusovým komnatám, pričom okolité dianie vôbec nevnímal. Preto hlasne vykríkol, keď ho spoza rohu schmatli niečie ruky...

Jeho výkrik bol však okamžite umlčaný. Jedna z rúk sa pevne pritisla na jeho ústa, vďaka čomu nebol schopný povedať jediné slovko. Možnosť volať o pomoc teda musel zavrhnúť. Musel sa spoľahnúť iba sám na seba a na svoje vlastné schopnosti. To znamenalo, že sa potrebuje dostať k prútiku, a ten má ukrytý v puzdre, ktoré má pripevnené na ruke. Napol všetky svaly a zatlačil na ruku, ktorá ho pevne zvierala okolo pásu v snahe oslobodiť sa. Neznámy útočník však spevnil svoje zovretie a navyše mu chytil pravú ruku, akoby vedel, že práve tam má ukrytý svoj prútik. Harry začínal prepadať panike. Nech ho už napadol ktokoľvek, neohrozuje iba jeho. Nie, teraz už nehrozí nebezpečenstvo iba jemu, ale aj jeho dieťaťu. Mágia reagujúca na jeho paniku v ňom začala vrieť. Rozpínala sa v ňom s jediným cieľom: Pomôcť. Ochrániť. Harry sa ku tej sile natiahol a chystal sa ju uvoľniť a zneškodniť tak útočníka.

„Pššt pán Potter, pokoj... To Vám ešte nikto nepovedal, že pohybovať sa sám po slizolínskom území je nebezpečné?" Ozval sa za ním pobavene známy hlas. Harry najprv prekvapene stuhol, no potom si s úľavou vydýchol. Rozbúrená mágia sa takmer okamžite upokojila. Akoby ten hlboký hlas, ktorý tak miloval vyslovil mocné kúzlo... „Čo tu robíš, hmm?" zašepkal mu Severus do ucha pred tým, ako mu naň vtisol bozk. Harry mu nemohol odpovedať. Ruka, ktorá bola ešte stále na jeho ústach mu v tom bránila. No ani tá nedokázala utíšiť túžobný ston, ktorý sa vydral z Harryho hrdla. Adrenalín, ktorý mu doteraz ovládal telo, sa závratnou rýchlosťou menil na túžbu. „Nič? Žiadna odpoveď? Za kým si sa tak ponáhľal, že si si ma ani nevšimol?" šepkal mu Severus ďalej do ucha, no Harrymu sa zdalo, akoby v jeho hlase započul žiarlivosť. Prekvapene sa otočil- ani nepostrehol, kedy železné zovretie okolo jeho tela tak povolilo.

„Čo- čože?" spýtal sa Harry neveriacky. Ako však pokračoval, jeho tón sa menil na čím ďalej, tým viac nahnevaný. „Ty... ty si skutočne myslíš, že by som sa sem tak ponáhľal len pre to, aby som sa tu s niekým stretol? To nemôžeš myslieť vážne! Keď ťa to tak zaujíma, tak som sa náhlil do tvojich komnát! Chýbal si mi a dúfal som, že tam by som sa mohol cítiť lepšie." Pozeral sa urazene na Severusa, ktorého sprvu prekvapený výraz sa rýchlo zmenil na potešený a veľmi spokojný.

„Tak ja som ti chýbal? To je dobre, veľmi dobre. Takže... čo urobíš, keď ma tu teraz máš?" spýtal sa ho vyzývavo.

Harryho reakcia sa však vôbec nezhodovala s jeho očakávaním. V Severusových predstavách sa na neho Harry vrhol s takou dravosťou, že sa ledva dostali za dvere jeho komnát. Skutočnosť však nemohla byť viac odlišná. Harry sa od neho odtiahol a premeriaval si ho urazeným pohľadom. „Čo urobím? Teraz sa otočím a odídem preč... Ty si zrejme očakával, že len čo odídeš z hradu využijem možnosť a vrhnem sa po inom... tak fajn! Idem splniť tvoje očakávania." Nakričal na neho naštvane pred tým, ako sa otočil na päte a vyrazil preč. Úprimne, Harry nevedel ani sám vysvetliť, prečo sa cíti tak podráždene. Severus v skutočnosti nič tak hrozné nepovedal. Navyše, bol skutočne nesmierne rád, že ho opäť vidí. Napriek tomu bol teraz neskutočne rozhnevaný a nevedel, čo by mohol spraviť. Momentálne nerozumel sebe ani svojim pocitom...To ho tie hormóny až tak ovplyvňujú?