Bolestivá cesta ku šťastiu [Snarry]

18. Otec?

Harry, stále pevne zvierajúc svoje deti v náručí, sa rozhliadol po predsieni svojho domu. Nepatrne si vydýchol, že sa hneď za ním neobjavil Severus, pretože práve toho sa najviac obával. Severus bol dostatočne silný na to, aby ho dokázal sledovať a následne sa pokúsil prekonať obrany okolo domu. Práve preto si Harry neoddýchol úplne. To, že sa neobjavil ihneď, neznamená že ho nenasledoval. Musel sa rozhodnúť rýchlo. Mal by sa letaxom premiestniť niekam inam, alebo by mal zostať tu? Náhle ľutoval, že svoj domov nechránil Fideliom. Napriek tomu to však bolo jedno z najbezpečnejších miest, na ktoré si momentálne spomenul. To mu pomohlo rozhodnúť. Zhlboka sa nadýchol v snahe upokojiť svoje divo búšiace srdce a rozhodne sa pozrel na svoje deti.

„Choďte hore a skryte sa tam v niektorej z izieb. Nechcem, aby ste vyšli pred tým, ako vás prídem zavolať. Je vám to jasné?" vyzval ich prísne. Nepatrne sa usmial, keď mu na súhlas prikývli. Úsmev rýchlo vystriedal prísny výraz, pretože sa deti nemali k žiadnemu pohybu.

„Hneď!"

Potom ich pohľadom vyprevádzal až na druhé poschodie. Keď mu zmizli z dohľadu a následne počul zabuchnutie dverí, napäto sa začal rozhliadať po okolí. Keďže nezaznamenal žiadne priame ohrozenie, ponoril sa do svojho vnútra a začal kontrolovať ochrany. Nenašiel žiadne viditeľné narušenie, vďaka čomu sa dokázal trochu uvoľniť. K svojej úplnej spokojnosti sa rozhodol pridať ešte niekoľko ochrán. Už končil, keď zaznamenal príchod novej osoby. Najprv sa vyplašil, ale rýchlo sa zas upokojil, pretože v prichádzajúcej osobe rozpoznal Draca.

„Draco, vďaka Merlinovi, že si to ty. Dosť som sa zľakol, keď si prešiel ochranami." Privítal ho s náznakom úsmevu.

„Iste... Smiem vedieť čoho, alebo skôr koho si sa obával?" snažil sa opatrne vyzvedať Draco. Uvedomoval si, že je potreba konať s rozvahou.

„Tak to bola naozaj hlúpa otázka," odfrkol si Harry podráždene. „Akoby si nevedel, koho som čakal... A môžem ťa ubezpečiť, že za svoj život som stretol iba hŕstku kúzelníkov, schopných prekonať ochrany okolo môjho domu. Ešte menej ich je v súčasnej dobe stále nažive. Jedine Severus spĺňa obe podmienky."

„Iste, prepáč... skutočne to bola hlúpa otázka." Uznal jeho argumenty Draco. „No napriek tomu si myslím, že si sa obával zbytočne. Severus by neriskoval tvoju zlobu tým, že by ťa prenasledoval. Videl, ako si bol rozrušený, keď si ho uvidel a on si už pred mnohými rokmi sľúbil, že nespraví nič, čo by ti mohlo ublížiť. Avšak, na tento jeho sľub by som sa nespoliehal pridlho, pretože som na Severusovi videl, že si deti zamiloval hneď, ako zistil, že sú jeho. Videl som na ňom, že ich túži spoznať."

„Viem, aj ja som to videl. A práve toho som sa bál! Nemal sa o deťoch nikdy dozvedieť. Tým, že o nich vie, sa len všetko zbytočne skomplikuje. Neverím, že by nás nechal naďalej na pokoji..." hovoril Harry skôr sám pre seba. „Nie, nemal sa o nich nikdy dozvedieť, nemal na to právo. Nemal...!" najprv hovoril potichu, no nakoniec už kričal.

Vtom ho však prerušil Draco, keď ho uchopil za ramená. „Harry, upokoj sa! Nič nie je tak zlé, ako to vidíš."

Harry mal vzdorovito zaťaté päste, no nakoniec sa skutočne upokojil. „Ako je vlastne možné, že tam bol? Uisťoval si ma, že tak, ako každý rok, pozvánku na oslavu odmietol." Zaujímal sa Harry rezignovane.

„Neviem... zrejme si to nakoniec rozmyslel...Scorpius vie byť občas presvedčivý..." zamumlal Draco svoju odpoveď. Harrymu však neušlo, že sa mu pri tom nepozeral do očí. Podozrievavo si ho premeral.

„Draco... nechcel by si mi náhodou niečo povedať?" spýtal sa kontrolovaným hlasom. Napriek dobre udržiavanému nič nehovoriacemu výrazu tváre, to v Harrym vrelo. Severus sa tam určite neobjavil len tak náhodou. Nie, náhoda to nebola...a Draco o tom vedel viac! Jeho hnev sa odzrkadlil na jeho mágií, ktorá sa začala búriť. Vzduch bol akoby nabitý elektrinou a predmety sa nekontrolovateľne triasli.