Bolestivá cesta ku šťastiu [Snarry]

19. Zmierenie

„Dobrý deň profesor, sme radi že sme vás mohli opäť stretnúť!"

Severus neveriaco pozeral na deti, ktoré ku nim s nadšením bežali. Je to možné? Ani nedúfal že by ich opäť stretol. Nie po Harryho reakcií... Dobre, ak by mal byť úprimný, nebola pravda, že by v to nedúfal. Od chvíle kedy sa o nich dozvedel neuvažoval o ničom inom. Snažil sa odhadnúť šance, že by mu Harry odpustil a dovolil mu opäť ich vidieť. A rozmýšľal aj o tom, ako by to zariadil, keby mu Harry neodpustil. Ale teraz boli tu, s nadšeným výrazom na tvári. Ako je to možné? Čo sa to deje? Je možné, ž by mu Harry skutočne odpustil? Tak skoro? Povedal im pravdu? Prečo inak by boli tak nadšené a bežali práve za ním...

„Dobrý deň aj vám," odpovedal stále trochu zamyslene, keď sa deti postavili vedľa neho. „Kde je váš otec?"

„Och ocko je asi ešte doma." Odpovedal mu Albus nezaujato.

„A ako ste sa sem dostali? Prišli ste krbom? A kedy príde on?" zaujíma sa Severu ihneď a len ťažko skrýval svoje nadšenie.

„Prišli sme s krstným, pane. Ale kedy príde otec skutočne netuším. Má dnes poslednú hodinu predtým, ako bude skladať svoje skúšky z liečiteľstva." zodpovedala Lily poctivo všetky otázky. Následne si slovo opäť prevzal Albus: „Mali sme ísť dnes na celý deň k tete Hermione a ujovi Ronovi. Ale našťastie prišiel krstný Draco a zavolal nás sem. Nemohli sme si nechať ujsť takú príležitosť. Liahnutie dráčat! To bude bomba! Vy ste už ste niekedy videli niečo podobné, pane?"

Severus so skrytým pobavením sledoval, ako sa deti striedajú v tom ako hovoria. Veľmi dobre si pamätal na to, ako mu neraz išlo na nervy, keď tak hovorili Weasleyovské dvojčatá. Bol to snáď nejaký spoločný znak všetkých dvojičiek? Jeho pobavenie však vyprchalo v okamihu, keď Albus dohovoril. Iste, draky... Doľahla na neho realita a jeho nádej sa opäť rozplynula tak rýchlo, ako sa predtým objavila.

Hlupák! hovoril si... Prišli sa sem pozrieť na draky, ani nevedeli že tu budem. Samozrejme, že boli tak nadšené, ktoré dieťa by nebolo? Skutočne som sa nechal tak jednoducho zaslepiť vlastnými snami? Kedy som sa tak zmenil? Nadával si v duchu.

Zo zamyslenia ho prebral Albus svojim neistým: „Pane?". Vtedy si uvedomil, že sa ho chlapec na niečo pýtal a bolo by správne, keby mu odpovedal.

„Či som už videl ako sa liahne drak? Nie, ešte som to šťastie nemal. Preto som dnes tu. Nemohol som si nechať ujsť takúto príležitosť." Odpovedal popravde Severus.

„Eh, prezraďte mi, čítali ste už knihu o elixíroch, ktorú som daroval Scorpiusovi? Pretože ak si pamätám správne, vraveli ste, že ste veľmi talentovaný." Spýtal sa ich pre nedostatok iných nápadov. Je toho tak veľa, čo by o nich rád vedel, ale ako sa ich spýtať tak, aby to nebolo podozrivé?

„Nie pane. Viete, Scorp sa rozhodol, že tú knihu nepožičia nikomu. Teda nie skôr ako si vyskúša všetko čo je v nej napísané." Posťažovala sa Lily. Severus na nej videl, že horí túžbou si ju sama čo najskôr prečítať. A jej brat vyzeral podobne.

„Hmm, možno by som mohol dať aj vám vlastnú... Písal som ju síce predovšetkým pre Scorpiusa, ale keď ste také talenty ako mi vravíte, mal by som vaše znalosti podporiť, však?" povedal a tváril sa, že o tom uvažuje. Odpoveďou mu boli dve nadšené uistenia, že oni sú pre tú knihu tí praví. Sľúbil im, že keď príde domov tak im ju pošle.

„Vďaka pane. Obaja si to veľmi ceníme. Ale, ehm... mohli by ste tú knihu prosím poslať krstnému? On nám ju potom prinesie." Poprosila ho Lily.