Bolestivá cesta ku šťastiu [Snarry]

1. Pohľad do minulosti

„No tak Harry, to nemá zmysel!" Hermiona pochodovala z jednej strany spoločenskej miestnosti na druhú. „Takto to už ďalej nejde, prosím, zabudni na neho..." Zastavila sa a pomaly sa usadila vedľa svojho kamaráta. Nechcela byť krutá, ale niekto mu to už povedať musel. „Harry, buď rozumný. Aj sám musíš vedieť, že uňho nemáš ani tú najmenšiu šancu. Iba čo sa zbytočne trápiš... Už dva mesiace chodíš po škole ako bez duše. Keď si to mne a Ronovi povedal, myslela som si, že sa cez to po chvíli prenesieš, no ty sa nám stále viac vzďaľuješ. Povedz, kedy si naposledy robil niečo zábavné? Ani nepamätám, kedy naposledy si si bol s Ronom zalietať." Hermiona skutočne dúfala, že sa jej Harryho podarí presvedčiť. Bála sa o neho a bolo jasné, že sa skutočne trápi. V poslednej dobe prestal aj jesť a pokiaľ si nerobil úlohy do školy alebo sa nesnažil učiť na MLOKy, tak len odovzdane ležal v posteli a apaticky hľadel pred seba.

„Nie Hermiona, teraz sa teda mýliš!" Vyhlásil Harry so zanietením, ktoré u neho už niekoľko mesiacov nevidela. „On ma má rád, viem to!" Povedal prudko. Chvíľku bol ticho a potom len zlomene zašepkal: „O to bolestivejšie je, že ma neustále ignoruje."

Nechápala ho. „Ako si môžeš byť tak istý? Nikdy som u neho nevidela jediný náznak toho, že by k tebe niečo cítil." Snažila sa, aby jej hlas znel čo najjemnejšie. Uvedomovala si, že to čo povedala bolo kruté, ale niekto to už Harrymu povedať musel. „ Jediné čo sa zmenilo je, že ťa už neuráža, ale to nič neznamená... Pravdepodobne ti je len vďačný za to, ako si mu pomohol na tom súde."

„Nie, to nie je len vďačnosť, viem to... Je to len jeho spôsob, ako sa brániť. Nedá na sebe nič poznať zo strachu, že by sa to niekto dozvedel... Bojí sa, že by mohol byť sklamaný." Povedal a v hlase mal neochvejnú istotu.

„Harry, ako si môžeš byť taký istý? Prosím, povedz mi to..." Naliehala na neho Hermiona a uprela naňho podozrievavý pohľad. „On ti snáď niečo naznačil?" Vyhŕkla nadšene v momente, keď to pochopila.

Harry ledva viditeľne prikývol. To Hermionu zaujalo, lebo o tom jej Harry nič nepovedal. Možno by tu predsa len bola šanca?

„Tak teda hovor, ako sa to stalo a čo ti vlastne povedal?" Spýtala sa ho s novým záujmom. Chvíľu bolo ticho, kým Harry rozmýšľal, čo jej má povedať. Nakoniec sa niekoľko krát nadýchol, kým začal rozprávať.

„Ako dobre vieš, do Škriekajúcej búdy som sa vydal hneď po tom, ako som zabil Voldemorta. Nemohol som ho nechať v tom rozpadnutom dome a o nič sa nepokúsiť. Nie, keď som konečne vedel pravdu o tom, prečo zabil Dumbledora... Keď som videl, čo všetkom pre nás vytrpel. V Škriekajúcej búde som ho našiel v bezvedomí a s Fawkesovou pomocou sa mi podarilo stabilizovať jeho stav a preniesť ho na ošetrovňu. Po tom, ako ho madam Pomfreyová odmietla liečiť, som pochopil, že ešte nie je koniec. Musel som ho ochrániť pred Azkabanom, a tak som s pomocou spomienok, ktoré Dumbledore zanechal, začal jeho obhajobu..."

„Hej, Harry, prosím ťa, toto preskoč. Ak si spomínaš, pomáhala som ti pri jej príprave." Prerušila ho netrpezlivo Hermiona.

„Dobre, dobre... Veď už sa k tomu dostávam. Môžem pokračovať?" Počkal na súhlas a potom pokračoval.

„Tak teda, robil som všetko pre to, aby ho zbavili obvinení. Keď sa mi to pred koncom prázdnin konečne podarilo, bol som neskutočne rád, lebo neviem, ako by som to zvládal zarovno s týmto rokom. Bol som natoľko šťastný, že som asi trochu prestal uvažovať. Inak si neviem vysvetliť to, že som za ním prišiel a pozval ho na obed. Skutočne neviem, čo ma to napadlo. Za tých pár mesiacov, čo som sa snažil očistiť jeho meno sme sa... Môžem povedať, že... No, nie spriatelili, ale urovnali sme všetky staré spory a pomerne sme spolu vychádzali. Ten obed sa mi zdal byť fajn nápad, ako osláviť náš úspech... Názor som zmenil takmer v tom okamihu, ako som to vypustil z úst. Myslím, že potom som začal trochu panikáriť."