Zobudila som sa a bola mi zima veľka zima. V tom som si uvedomila že sedim v aute pozrela som sa na Mason ktorý vôbec nevnímal snažila som nás odpútať. Ľahla som si Masonovi na rameno a pozerala na cestu kde práve prichádzali záchranari, jedny prišli aj k nám niečo si medzi sebou hovorili. Otvorili prvé Masonove dvere a ťahali ho odtiaľ von. Položili ho do sanitky a tá hneď vyrazila. Začala som plakať strašne som sa bála že ho stratim v tom ďalší záchranari išli ku mne začali ma vyťahovať. Pýtali sa ma či ma niečo bolí a ja že cela horná časť tela oni sa pozreli na seba jeden mi chytil nohu aspoň myslím že ju chytil a spýtal sa ma že či cítim ako ma drží. Vtedy už poriadne nervózna som povedala nie.
Prišli sme do sanitky ktorú tiež hneď zavreli a išli smerom do nemocnice. Po ceste to s nami dosť hádzalo. Asi mi niečo robili s nohami lebo vždy boli pri mojích nohách až na jedného záchranara ktorý mi sedel pri hlave a snažil sa ma upokojovať. Vôbec som nevedela čo sa stalo ale vždy mi v hlave víril Mason. Tak strašne som sa bála o Masona. Asi o 10 minút sme boli sme boli v nemocnici. Vyložili ma a na "lôžk" ma išli odniesť na vyšetrenie. Kde som strávila asi pol hodinu. Potom ma odniesli na izbu kde som bola s nejakou starou paňou (neviem či to je správne😂) zdravotná sestra mi povedala že si dlhšiu dobu nebudem cítiť nohy ale to len kôli tomu nárazu. Spýtala som sa ako to vyzerá s Masonom. Povedala že jeho stav je horší ako môj a keď sa operácia podarí tak bude mimo ohrozenia života. Vtedy som začala veriť aj v poseidona a začala som sa modliť. V tom vbehli do izby moji rodičia mamka ma začala obimať a pusinkovať pýtala sa ma či som v poriadku ocko robil to isté vysvetlila som im že sa nič nestalo. Boli pri mne dosť dlho. Odišli a ja som hneď zaspala...
Takze dnes tiež kapitola 😉 dnes možno zaujimavejšia ako ostatné. Zasa tak trochu kratká ale čo už 😂😂😊
Ahoooj
