Obliged //Zarry; A/B/O//

34. kapitola

A Zayn skutočne po to ako vošiel do domu, tam nezostával ani minútu. S trocha poraneným egom, že ho Harry len tak vymenil za blondiaka, sa chcel odobral späť k svojmu životu, ktorý žil predtým s Louisom. Síce mu nešlo do hlavy, prečo tak rýchlo Harry zmenil názor a uvedomil si, že okrem neho existujú aj iné omegy.

Na jednej strane bol za to rád. Časť jeho by pri súžití s Harrym určite umrela. To bola taktiež tá, ktorá bola momentálne doslova zbláznená do Bety, ku ktorej teraz mieril. Avšak tá druhá, ktorá bola iba slabá omega, chcela pri Harrym ostať a nechať sa hýčkať a zabudnúť na všetky zverstvá, ktoré urobil ostatným ľuďom. 

Bolo mu ľúto malého Simona, že ho tam opäť necháva pri Alfe a omege o ktorých mal klamné ilúzie. Avšak aj on sám klamné predstavy, ktoré a zborili keď vstúpil do bytu. Veci, ktoré boli predtým úhľadne poskladané na policiach boli niektoré už rozbité a roztrúsené po zemi. Malé časti skiel a porcelánu sa mu dostávali pod kožu a škrabali ju. Malé bodky od krvi sa objavovali na jeho bielych ponožkách, kým kráča k spálni, kde boli dokorán otvorené dvere.

Mal chuť kričať, chcel sa uistiť, že nájde Louisa pokojne oddychujúceho v ich posteli. Jeho strach pominul, keď ho v posteli skutočne našiel. Potichu, aby ho nezobudil sa k nemu dostal cez hromady oblečenia a nábytku porozhadzovaného po zemi. 

Louis občas mal také nálady. Pamätal si keď sa to stalo prvýkrát. Boli na hotely, pretože boli niekoľko desiatok kilometrov od ich domova. Na Louisa to prišlo a on zničil celú izbu. Museli neskôr platiť vysoký účet ako odškodné, a taktiež kúpiť minimálne jeden kus nábytku.

Skočil k nemu do postele a priblížil sa k nemu, aby mu mohol dať jemný bozk na líce, keď si to všimol. Sivé povliečky vankúša narúšala veľká tmavočervená- dokonca až hnedá farba, ktorá sa vpíjala do mäkkého materiálu. Louis bol až nezvykle bledý a jeho pery boli skôr modré ako červené.

"Lou- Lou," šepol potichu a jeho hlas sa triasol, ako keby na ňom niesol všetku ťažbu sveta. Chytil jemne jeho bradu a natočil jeho poddajnú hlavu jeho smerom. Zlepené vlasy len matne zakrývali hlbokú ranu na hornej časti tváre, z ktorej ešte stále vytekala krv priamo na Zaynove ruky.

Zayn nevedel opísať ako sa vtedy cítil. Jeho srdce splašene bilo a pery sa triasli v tichých výčitkách, ktoré nešli zastaviť. Nevedel ako zašpinil svoj telefón, keď volal pomoc. Netušil, ani čo povedal Bete na dispečingu. Cítil až to ako ho muži v uniformách, ťahajú od bezvládneho tela, jeho ďalšej lásky, ktorá skončila mŕtva. Trhal sa keď ho posadili do ich obývačky, ktorá bola plná neznámych Álf, ktoré si všetko obzerali. Matne odpovedal na otázky, ktoré mu boli pokladané. Omega, ktorá stála spolu s Alfým dôstajníkom, na neho súcitne hľadela a jemne ho hladila po ruke, na ktorých bola zaschnutá krv jeho priateľa.

"Pán Tomlinson-" oslovila ho jemne, kým nebola prebodnutá hnedými sklennými očami.

"Som Malik," utrel si svoje slzy, a tým si pošpinil aj tú časť tváre, ktorá bola doteraz čistá.

"Pán Malik, musíme niekomu zavolať. Nemôžete tu v noci zostať. Zle by to na vás vplývalo, rovnako je to miesto činu. Nemáte nejakého, kamaráta ktorý by vás k sebe zobral na pár dní?" šepla milo popritom ako vyťahovala svoj vlastný telefón s úmyslom zavolať komukoľvek koho si Zayn vyžiada.  

"Harry Styles," šepol skoro až malátne, keď sledoval, ako muži vchádzajú do spálne k jeho Louisovi. Stále videl bledú tvár svojho záchrancu, sklené modré oči, ktoré sa už nikdy netvoria a jeho pery otvorené, pravdepodobne od toho ako v spánku jemne chrápal.  

"Bude tu o chvíľu," prehodila cez neho tenkú deku, ktorá bola neďaleko a pohladila ho po sivo-červených vlasoch, ktoré boli spľasnuté na jeho čele. Zayn sa díval pred seba a ignoroval chlácholivé slová detektívky. Dokonca nezdvihol hlavu ani vtedy, keď sa rozrazili dvere bytu a zacítil Harryho vôňu.  Až keď začul kolesá vozíka sa obrátil a pozeral ako dvojica policajtov odnáša spola zabalené telo v čiernom vreci.