**Prvú časť venujem Babu-Wixx za super cover, ktorý mi urobila. Ďakujem veľmi pekne.**
"Krpec! Hej! Krpec!"
"Čo je?"
"Počkaj!"
"A načo?"
"Len si chcem pokecať."
Niko sa pozrel na jeho spolužiaka Damiána, ktorý ho dobehol cestou do školy. Neboli kamaráti, ale zase ani nepriatelia. Damián musel kráčať pomaly, aby išiel zarovno s Nikom, ktorý robil malé kroky.
"Čo budeš robiť cez prázdniny?", opýtal sa Damián.
"Chystám sa k babke a potom niekam s rodičmi. Neviem ešte, kam. Čo ty?", udržiaval konverzáciu Niko, hoci sa tváril nezaujato.
"K moru, ako každé leto. Tentoraz na Krétu," pochválil sa Damián.
"To máš dobré. Na Kréte je spústa pamiatok," povedal Niko a v duchu si želal, aby tam mohol niekedy ísť. Pri mori ešte nikdy nebol. S rodičmi chodil na dovolenku akurát niekde na Slovensko. Nikdy to nebola drahá dovolenka. Nie že by Nikovi rodičia boli držgroši. To nie. No s hypotékou na rodinnom dome sa príliš vyskakovať nedalo.
"Pamiatky ma bohvieako netankujú. Radšej by som využíval atrakcie, ktoré ponúka náš hotel. A kúpal sa v mori," prehodil Damián.
Čo tam po atrakciách, myslel si Niko. Vidieť taký Knossos, alebo iné antické pamiatky, by bol zážitok na celý život. Taký windsurfing, alebo čo to ponúka ich hotel, sa dá zažiť aj u nás, na Slovensku. No každý má rád niečo iné...
Chalani išli dnes do školy posledný deň. Dostanú vysvedčenia a potom už zbohom, osmička. Niko mal radosť, že bude mať dva mesiace od školy pokoj. Nemá tam na ružiach ustlané. Väčšina spolužiakov ho s obľubou šikanuje pre jeho veľmi nízku postavu. Na štrnásťročného je veľmi malý. No tak ako slávny argentínsky futbalista Lionel Messi, aj Niko trpí poruchou rastových hormónov. Lenže jeho spolužiakov to nezaujíma. Tí ho najradšej prezývajú Krpec, Prcek, Trpajzlík, Škriatok, Piadimužík, či Permoník. Alebo aj Malý Šťanec, či Zákrpok. Niko to neznáša. Keby ho volali napríklad Messi, tak nepovie ani slovo. Futbalista je preňho vzorom. Lenže on podstúpil liečbu, vďaka ktorej dostal chýbajúce hormóny a vyrástol aspoň na 169 centimetrov. Niko? Ten má chabých 140...
Keď vošli do triedy, väčšina spolužiakov tam už bola. Všetci boli v posledný deň oblečení čo možno najlepšie. Niko šiel tesne za Damiánom a zamieril do svojej lavice.
V lavici pred ním sedel Robo, chalan, ktorý si z Nika s obľubou robil posmešky. Akonáhle si Niko sadol, Robo sa naňho otočil. "Tak čo, Niko, jako? Končíme osmičku a ideme do deviny. Lenže ty by si sa mal vrátiť naspäť do prváku," uškŕňal sa.
Niko sa snažil nevšímať si ho. Položil si kvet pre triednu učiteľku na lavicu a hľadel z okna.
Robo mu luskol prstami pred očami. "Hej, Trpajzel, hovorím s tebou!"
"Ale ja s tebou nie," precedil Niko pomedzi zuby.
"Jak že nie, práve si ku mne prehovoril," povedal Robo. "Ty, počuj, normálne mi budeš cez tie prázdniny chýbať. Nebudem si mať z koho robiť prdel.
Niko vynakladal všetko úsilie na to, aby sa ovládal. No teraz to bude ešte ťažšie, lebo k Robovi si sadol Šimon, ktorý práve vošiel do triedy.
"Čo je ten náš Lilipután nejaký zamyslený?," opýtal sa Šimon Roba.
"Viem ja? No asi rozmýšľa nad tým, ako cez prázdniny vyrásť," zahlásil Robo.
Bodaj by som cez prázdniny vyrástol aspoň na dva metre, pomyslel si Niko. By som vás hneď na začiatku deviny rozpučil ako šváby.
"Ti jebe, Niko a vyrásť? Čo si mal lysohlávky na raňajky? Ty, ja viem, čo bude robiť cez prázdniny. Vybaví si brigádu a bude po záhradách robiť záhradného trpaslíka," vyšlo zo Šimona a chalani vybuchli do smiechu, až sa museli oprieť o lavicu.
"DRŽTE HUBY!!! Nedáte pokoj ani v posledný deň?!," vykríkol Niko so slzami na krajíčku. Neznášal Šimona. Ten sa priam vyžíval v tom, aby ho ponižoval.
Šimon sa prestal smiať a so sadistickým úsmevom sa otočil na Nika. "Práve to, že je posledný deň, Pidižbík. Dva mesiace si z teba nebudem môcť robiť prdel, tak si to chcem užiť aspoň v posledný deň."
Čo je to za človeka, henten Šimon, uvažoval Niko v duchu.
Našťastie už zazvonilo a do triedy vošla učiteľka. Rozdala žiakom vysvedčenia, zaželala im pekné prázdniny a pustila ich domov. No ešte poprosila Nika, aby jej pomohol s kvetmi.
Niko bol za to rád, aspoň nebude musieť ísť zo školy s chalanmi a znášať ďalšie posmešky. Nasledoval učiteľku do kabinetu. Tam položil kvety a váhavo ostal stáť.
"Môžeš ísť domov, Niko, ďakujem za pomoc," povedala učiteľka.
"Ja len, že či vám s tým mám pomôcť aj keď pôjdete zo školy, paňčelka," povedal Niko nesmelo. Nepatril medzi tých, čo sa učiteľom vtierali, no chcel ešte natiahnuť čas, aby si bol istý, že chalani odišli domov.
"To už zvládnem sama, ale ďakujem ti. Nechceš sa stretnúť s tými našimi posmievačikmi, čo?," opýtala sa súcitne. Niko len smutne pozrel do zeme.
"Ja viem, ako ti je. Hanbím sa za nich. No snáď sa im cez prázdniny podarí dospieť," povedala.
To skôr zakvitnú hrable, ako by sa toto malo stať, pomyslel si Niko.
"Tak ja teda idem, paňčelka. Pekné prázdniny."
"Aj tebe pekné prázdniny, Niko. Uži si ich."
Pozdravili sa a Niko vyšiel z kabinetu. Kráčal z nohy na nohu, v ruke držal obal s vysvedčením. Hej, prázdniny si užijem. Nikto do mňa nebude rýpať, budem mať svätý pokoj. Hlavne, nech tie dva mesiace pôjdu pomaly.
Nika pred školou našťastie nikto nečakal. Išiel sám a tak mu to vyhovovalo. Bol ponorený do svojich myšlienok a prebral sa až keď bol pri svojom dome. Jeho pozornosť upútalo veľké sťahovacie auto, z ktorého chlapi prenášali nábytok do vedľajšieho domu, ktorý bol nejaký čas opustený. Niko ich chvíľu so záujmom pozoroval. V dome predtým bývali takí fajnoví snobi, s ktorými nebola bohvieaká reč. Snáď sa tam nasťahuje niekto normálny. Najlepšie niekto, s kým budem môcť byť kamarát, uvažoval Niko. Aby tie prázdniny boli krajšie.
----------------------
Ahojte, tak mám zase nový príbeh :-). Tento bude mať viacej humoru, tak dúfam, že sa vám bude páčiť. Ďakujem za prečítanie, vote a koment tiež potešia. Šumne pozdravuje JurajNewt ;-).
YOU ARE READING
Esencia Lásky
Teen FictionHoci má Niko 14 rokov, je malý. Je veľmi malý. Za to môže nedostatok rastových hormónov, takže Niko sa pomaly zmieruje s tým, že bude navždy malý ako blcha. To však nahráva jeho spolužiakom, ktorí kvôli tomu Nika šikanujú a robia si z neho posmešky...