Neubližuj mi , už nevladzem !!!

41.Kapitola

Sedela som na stoličke bez pohnutia. Keď sa nám stretli oči bolo to ešte horšie. Pozerali na mna ako na zjavenie. V ich očiach bolo toľko otázok. Keby som mohla rozbehnem sa za nimi. Frederik si ich všimol a nespustil zo mna oči.
"Môžeš ísť za nimi."-povedal kľudne. Neverila som jeho slovám. Pomaly som sa postavila a sledovala Frederika. Rukou mi naznačil nech už idem za nimi. V momente som sa rozbehla a skočila im do náručia.
"Bože dievčatá!!! Tak ste mi chýbali! Čo tu robíte?"-slzy mi tiekli po lícach.
"Moja zlata si v poriadku. Báli sme sa o teba."-objala ma Sandra a celu si ma aj so Sarou prezrela.
"Ty nám vysvetli čo tu robíš a prečo práve s ním? Nemala si byt s Jakom v bezpečí?"-Sabrinine slova ma ešte viac rozplakali. Mohol to byt celkom príjemný večer. Som neskutočne rada , že som ich stretla. Ale presne na tieto otázky nechcem odpovedať.
"Klud Mia. Niečo sa stalo?"-pozerala na mna Sara.
"Veľa vecí. To je nadlho. Musíme sa porozprávať ale nie tu a pri ňom."-rýchlo som to zo seba dostala.
"Dobre ideme sa najesť. Jedna z nás pôjde na wc a ty tam pôjdeš tiež povieš všetko."-Sabrina ma celkom dobre nápady.
"Fajn. Budem vás sledovať."-zasmiala som sa.
"Ideme ho pozdraviť."-Zasmiala sa sarkasticky Sabrina. Hneď ako sme došli ku stolu sa Frederik postavil.
"Aká náhoda , že sme sa tu takto stretli. Rad vás opäť stretávam."-správal sa ako nejaký gentleman. Nechápem prečo ma vôbec pustil za nimi.
"Ach áno. Ideme sa najesť a potom by sme si mohli Miu požičať?"-Sabrinina otázka ho zaskočila. Rozmýšľal , no nič nepovedal.
"Len na pár minút prosím Frederik. Môžeš byt kľudne niekde nablízku."-prosila som ho.
"Tak fajn. Dobrú chuť vam prajem."-usmial sa na nich a sadol si naspäť ku stolu.
Od kedy som si sadla znova na svoje miesto vládne medzi nami hrobové ticho. Frederik už 10 minút pozerá do pohára s vínom. Bála som sa ozvať. Naliala som si další pohár vina a pomaly ho začala piť.
"Opováž sa im niečo povedať!"-odrazu to z neho vypadlo. Skoro som sa zadusila tým vínom.
"Čo by som im mala povedať?"-hrala som sa na odvážnu ktorá o ničom nevie.
"Ty dobre vieš. Nepraj si ma Miranda keď sa niečo dozviem. Mám len jedny nervy. Nezabúdaj som po svojom otcovi."-cely čas ako to hovoril , pozeral na pohár s vínom. Hovoril to tak strašidelne až mi vyskočili zimomriavky.
Nevedela som čo mu mám na to odpovedať. Bola som radšej ticho a pila svoje víno. Všimla som si ako sa Sabrina postavila zo svojho miesta a vybrala sa na záchody. Vošla do dverí a ja som netušila kedy mám vyštartovať za nou. Dopila som víno a vstala.
"Kam ideš?"-konečne na mna pozrel.
"Na záchod."-odpovedala som odmerane a odišla. Na záchodoch ma Sabrina nedočkavo čakala.
"Tak povedz čo sa stalo? Ublížil ti? Ublížil mu?"-sypala na mna otázku za otázkou.
"Neviem či ti to môžem povedať. Zakázal mi to. Bojím sa , že sa to dozvie."-sklonila som hlavu a pozerala si na nohy.
"Udržíme tajomstvo Mia! Chcem vedieť čo ten kokot spravil."
"Zabil ho."-zašepkala som jej do ucha. Zakrila si ústa a pozerala na mna vystrašene.
"Našiel nás a zabil ho. Mne neublížil."-zašepkala som znova.
"Panebože. Mia musíš ísť od neho čo najďalej. Musíš ujsť!!!"-začala panikáriť.
"Musím už ísť bude to podozrivé. Vyjdeme zo záchodov spolu a budeme sa tváriť , že sa na niečom smejeme. Nech to Neni podozrivé."-zašepkala som jej rýchlo. Prikývla na súhlas. Vyšli sme spolu a začali sa smiať. Pozerali sme na seba a smiali sme sa, snažila som sa o najprirodzenejší smiech. Sadla som si naspäť na svoje miesto a Frederik sa usmieval.
"Čo si tam robila tak dlho?"-pozrel mi do oči a ja som spanikarila. Rýchlo som odvrátila pohľad.
"Hovorila mi novinky, prepáč"-zapozerala som na prázdni pohár predomnou.
"Už som zaplatil. Ideme domov."-povedal rázne a postavil sa.
"Ale veď si mi dovolil byt chvíľu s nimi."-nahnevala som sa a otočila ho k sebe.
"Dovolil som ti už priveľa. Som k tebe veľmi dobrý! "-chytil ma za ruku a ťahal preč.
Otočila som sa k dievčatám ktoré sa na mna šokované pozerali. Rýchlo som im zamávala a nasledovala Frederika. Vonku sme čakali kým po nás príde šofér.
"Čo som spravila?"-opytala som sa urazene.
Neodpovedal mi. Dýchal zhlboka ako keby sa ukludnoval. Začala som sa báť. Auto prišlo za minútku. Frederik otvoril dvere, chytil ma a hodil dnu. Zabuchol dvere a sadol si vedľa mna. Celú cestu som rozmýšľala nad tým čo take som urobila. Keď auto prišlo na príjazdovú cestu začala som byt veľmi nervózna. Šofér zaparkoval pred domom a rýchlo mi otváral dvere. Vystúpila som von a hneď ma chytil Frederik. Ťahal ma dovnútra a rovno hore schodami. Pustil ma až keď sme vošli do izby. Zabuchol dvere a nezabudol ich zamknúť.
"Bože čo som spravila?! Už mi to povedz!"-zakricala som naňho keď sa ku mne blížil.
"Bojíš sa? Nepovedal som ti snáď že im nemáš nič hovoriť? Miranda ty si myslíš , že ja som Milučký ? Ja ťa nemám problém zbiť tak , že budeš ledva chodiť!!"-zastavil pár centimetrov odomna a pozeral mi do očí.
"Nič som jej nepovedala"-snažila som sa klamať.
"Miranda bola si pár metrov odomna. Mám veľmi dobrý sluch! Počul som to! Aj ten tvoj úžasný nápad: keď vyjdeme vonku budeme sa smiať aby to nebolo podozrivé."-začal sa mi smiať do tvare. Slzy sa mi v momente nahrnuli do očí. Odvrátila som pohľad od jeho tváre , zapozerala sa na jeho košeľu a čakala čo bude ďalej.
"Mal by som ťa potrestať? Čo si myslíš?"-spýtal sa ma a dvihol mi hlavu aby som sa mu pozerala do oči. Pokrutila som hlavou do strán. Strašne som sa ho začala báť.
"Neee ja ťa nezbijem. Ja viem čo je lepšie pre obe strany."-uškrnul sa na mna a dravo ma pobozkal.