Neubližuj mi , už nevladzem !!!

18.Kapitola

Chvíľu som sedela v kresle a rozmýšľala nad svojim životom. O pár minút som počula ako niekto klope na dvere a následne ich otvorí.
"Ahoj pestúnka"- zasmiala som sa na neho a skočila mu do náručia. Moju reakciu nečakal preto sa so mnou kúsok zapotácal. Poriadne ma objal a potom ma dal zo seba dole.
"Ďakujem ti , že budeš chodiť so mnou do školy."-dakovala som mu a on sa nad tým len usmieval.
"To je v poriadku, budem šťastnejší keď budeš v škole ako keby si mala byt neustále tu."-skonštatoval a zosmutnel.
"Čo sa stalo?"-pozerala som na neho vystrašeným pohľadom.
"Dúfam ,že si to nerozmyslel!!"-zavrčala som a už som cítila ako sa mi slzy tlačia do očí.
"Nie nerozmyslel len zajtra pôjdeš do školy pôjdeme s ním a on pôjde za riaditeľkou aby ti vybavil individuálne štúdium."-povedal kľudne a čakal na moju reakciu.
"Individuálne štúdium ? Takze ten kokot aj tak dosiahne svoje!!! To znamená , že tam nemusím chodiť každý deň ale iba vtedy keď budú nejaké testy a hlavne keď ma Frederik pusti!"- kričala som na Jaka ktorý nevedel čo ma povedať. Mala som chuť kopať do kresla až do kým by nebol na márne kusy. Otvorila som okno a pozerala na les okolo hradu. To ma celkom upokojilo.
"Skúsim sa s ním o tom porozprávať!"-zavrčala som a otočila sa na Jaka.
"Takže aké ďalšie prekvapenie má pre mna môj milovaný manžel?"- opytala som sa sarkasticky a prekrutila očami.
"Pod za mnou a uvidíš. Bude sa ti to páčiť"- zasmial sa , chytil mi ruku a ťahal ma rýchlo preč z izby. Hneď mi zlepšil náladu,jeho potrebujem mat pri sebe každý deň. Celu cestu ma ťahal za ruku ale nie tak ako keď ma ťahal Frederik, držal ma veľmi jemne aby mi to nebolo nepríjemné. Zastali sme pred veľkými bielými dverami. Bola som nedočkala ako malé dieťa.
"Čo je tam ???!"-ťahala som ho za rukáv aby mi prezradil čo je za tými dverami.
"Zatvor oči a neotvaraj ich do kým ti nepoviem!"-prikázal mi a ja som ho počúvla.
Počula som ako otvoril dvere , chytil ma za ruky a ťahal pomaly vpred. Zastavil ma a pustil moje ruky.
"Fajn teraz ich už môže otvoriť!"-pošepkal a ja som ich rýchlo otvorila.
"Waaaau, to je krása!"- žasla som nad krásou obrovskej knižnice.
"To je nádhera, toľko kníh pokope som ešte nevidela! Vyzerá veľmi staro ale zachovale a krásne. Kedy bol postavený tento hrad?"-bola som strašne zvedavá .
"Možno tak pred tritisíc rokmi, neviem to presne"-zamyslel sa. Bol tak rozkošný. Na obidvoch stranách knižnice boli zatočené schody z tmavého dreva.Rozbehla som sa k jedným z nich a vyšla na poschodie. Prezerala som si knihy a všimla som si , že boli zoradené podľa abecedy . Našla som nejaký regál s veľmi starými knihami ktoré vyzerali , že sa za chvíľu rozpadnú.
Prechádzala som všetky regály a z každého som si zobrala aspoň jednu knihu ktorá ma zaujala. V rukách som mala 7 kníh a nevládala som ich už nosiť tak som ich položila na stolík . Otočila som sa k východu kde naposledy stal Jake ,no už tam nebol a dvere boli zavreté . Nechápem kde zmizol a ako to , že som nepočula zatváranie dverí .
"Halo ? Jake si tu? Nerob si zo mna srandu !"-zakričala som a čakala že sa ozve. No miestnosťou sa ozýval len môj hlas. Začala som panikáriť a rozbehla som sa k dverám. Dvere boli take ťažké , že som ich nedokázala otvoriť. Bola som zúfalá a slzy som mala na krajíčku. Začala som búchať na dvere a kričala o pomoc ,no odrazu ma niekto prudko otočil a zapchal mi ústa. Pohľad do orieškovych očí ma trocha upokojil a prestala som kričať. Pustil ma a ja som ho buchla do hrude.
"Ty si ale bojazlivá."-smial sa mi.
"Kde je Jake? Ako to , že som nič nepočula? A prečo ma kurva tak strašíš ? Chceš aby som dostala infarkt?!!"-kričala som po ňom ako šialená. On sa na mna pozeral a usmieval sa.
"Rad robím zle, to už si si mohla všimnúť."-skonštatoval veľmi múdre.
"Takze sa ti veľmi páči naša knižnica?"-pozeral sa na mna ako dieťa.
"Áno áno je úžasná"-zagúľala som očami a vybrala sa k stolíku na ktorom boli moje knihy.
Chcela som si ich zobrať do rúk no Frederik ma odstrčil a zobral si ich do jednej ruky. Bože ten je taký divný, jednu chvíľu ma bije a druhú sa tvári ako najväčší džentlmen na svete. Prekrutila som očami a vybrali sme sa na odchod.