Neubližuj mi , už nevladzem !!!

48.Kapitola

Bolesť z nešťastnej lásky je bolesť, ktorá sa nedá odstrániť. Už nechcem , aby moje srdce trpelo, už chcem aby moje srdce zas  smialo sa pri tebe. Bolesť , ktorá ma zahaľuje bolí oveľa viac , než bolesť zranenia. Moje srdce zlomené je, moje oči uplakané sú a ty jediný ho môžeš zachrániť. Žiaľ nie si tu medzi nami. Ach Jake prečo sa to muselo stať.

Zobudila som sa na príšernu bolesť chrbta. Celu noc som spala takto skrčena pri dverách, takze sa ani nečudujem. Poobzerala som sa okolo seba a pomaly vstala zo zeme. Musím nájsť kľúč od tých dverí, no nikto sa to nesmie dozvedieť. Prv som sa potichu vrátila naspäť do mojej izby. Na posteli bol položený Frederikov župan a na zemi papuče , to znamená , že tu už bol a odisiel preč. Chvála bohu. Vošla som do kúpeľni , urobila som si rannú hygienu a dala si rýchlu sprchu. Obliekla som si čierne legíny a na vrch som si znova obliekla Frederikovu košeľu. Rozhodla som sa , že si ju privlastním. Myslím si , že mu to nebude vadiť. Vybrala som sa nájsť nejakú slúžku aby mi povedala prečo je jeho izba zamknutá. Prechádzala som chodbami a nikde žiadna slúžka , len hrobové ticho. Bolo to dosť podozrivé , tak som zišla poschodie. Veľké vchodové dvere boli otvorené a všade plno sluhov. Behali z  dnuka vonku a opačne. V rukách niesli rôzne dekorácie a vôbec si ma nevšimli. Čo sa to tu deje? Niečo sa musí chystať. Vyšla som vonku a všimla si , že hrad je z vonku ozdobený rôznymi kvetmi a stuškami bielej farby. Akurát okolo mna prechádzala jedna zo slúžok.
"Dobre ráno vaša výsosť."-pozdravila sa mi rýchlo a chcela ísť do hradu.
"Stoj! Niečo od teba potrebujem."-podišla ku mne a čakala čo jej poviem.
"Čo sa tu robí?"-ukázala som na všetku tu výzdobu. Bola som naozaj veľmi zvedavá.
"Svadba"-odpovedala s úsmevom. Z môjho neutrálneho výrazu sa stala červená , nasrata tvár. Prosila som ho nech si tu svadbu rozmyslí a ešte mi aj na to prikyvol. Musím ho nájsť !
"Kde je Frederik?!"-veľmi som sa ovládala , aby som nevybuchla od zlosti.
"Vzadu pri kostole pani moja"-prikývla som jej a vybrala sa za ním. Išla som po lesnej cestičke , ktorá bola ozdobená bielymi stuškami a všade na zemi boli biele ruže. Výzdoba bola naozaj nádherná. Ja som si svoju výzdobu ani nevšimla , nedalo sa to pri toľkom strese. Po pár minútach som v diaľke spozorovala kostol. Hneď som si spomenula na ten osudný deň , keď mi dal Frederik prvý bozk. Bol to posledný deň čo som videla rodičov. Ten kostol mi pripomenul veľa bolesti a teraz spôsobí veľa bolesti Karin. Tak veľmi som jej chcela pomôcť ,ale už je neskoro. Všimla som si Frederika ako sa rozpráva s Nicolasom pred kostolom. Zastala som na cestičke a rozmýšľala. Mám sa s ním znova pohádať na veci , ktorú už aj tak nezmením? Mala by som sa šetriť a snažiť sa veľmi neznervózňovať sa. Pokračovala som v ceste ďalej. Celú cestu som ich sledovala , ako sa rozprávajú. Zastala som na rozcestí , boli tu iba dve cestičky. Jedna viedla ku kostolu a druha do hradu. Po chvíli som si uvedomila , že si ma Frederik všimol. Pozeral na mna a čakal ktorou cestou sa vyberiem. Vybrala som si cestu , ktorá viedla do hradu. Nechcem sa s ním teraz rozprávať, vôbec na neho nemám chuť. Keby som sa s ním teraz stretla, určite by to skončilo hádkou a to nechcem. Vošla som do hradu a rozmýšľala čo budem robiť. Išla by som za Karin , ale ktovie kde je a čo robí a ako je na tom psychicky. Nakoniec som sa rozhodla pre raňajky. Vybrala som sa do kuchyne a pustila sa do varenia. Z chladničky som si vybrala tri vajíčka a šunku. Šunku som nakrájala na malé kúsky a vybrala pandvicu z dolného šuflíka. Zapla som sporák a položila naňho pandvicu. Rozbila som si vajíčka , hodila som ich na pandvicu a na to hodila šunku. Pár minút som miešala a potom vypla sporák. Zobrala som si celu pandvicu so sebou a položila ju na stôl pred seba. Začala som si vychutnávať svoje úžasne raňajky , keď vtom sa otvorila dvere do kuchyne a v nich stál Frederik. Pozrel na mna a vzápätí mi venoval úsmev.
"Dobre ráno, nečakal som , že budeš takto skoro ráno hore."-rozprával s kľudom a pri tom sa na mna celý čas usmieval. Sadol si na stoličku vedľa mna a prezeral si moje raňajky.
"Dobre ráno aj tebe"-odpovedala som s nezáujmom. Musela som sa veľmi ovládať , aby nebola znova hádka.
"Spala si dobre? Kde si išla tak skoro ráno? Nebola si na izbe."-snažil sa vyzvedať. Zvolila som rýchlu odpoved , ktorá mu musí stačiť.
"Nevedela som spat tak som sa prechádzala po hrade"-pozrela som naňho prísnym pohľadom a dúfala , že sa postaví a dá mi už konečne pokoj. Ale on nič, sedel a nevedel ako ďalej rozvinúť konverzáciu. Cítila som sa v jeho prítomnosti strašne zle, rýchlo som dojedla a išla upratať neporiadok , ktorí som spravila. Frederik ma neustále sledoval, rýchlo som všetko upratala a chcela opustiť kuchyňu. Frederik sa rýchlo postavil a otvoril mi dvere. Vyšla som na chodbu a on ma cely čas nasledoval. Celú cestu do izby bolo ticho. Take to najhoršie ticho aké môže existovať. Keď sme vošli do izby , konečne prelomil to ticho medzi nami.
"Čo sa ti snívalo nadránom?"-spýtal sa ma to pomaly a tak ticho , že som ho ledva počula. Znova som si spomenula na ten sen. Predomnou ležiaci Jake , krv a to ako mi vravel , že žije. Rýchlo som zakrútila hlavou a zahnala ten sen preč. Frederik si to všimol a určite tuší , že to nebol najpríjemnejší sen.
"Nič take o čom by si mal vedieť. Nechaj ma samu."-otočila som sa mu chrbtom a čakala , že odíde. Bola som taká kľudná , no skôr už taká vyčerpaná , že sa mi naozaj nechcelo hádať. Frederika moje správanie za poslednú dobu veľmi prekvapilo. Presne takúto ma chcel mat, takú krotkú, kľudnú, ktorá sa nechce hádať a urobí všetko čo povie.
"Dobre rešpektujem to , že mi to nechceš povedať. Nechcem aby si bola celé dni zavretá v izbe. Chcem sa ti dnes cely deň venovať. Môžeme sa ísť previesť na koňoch. Naučím ťa jazdiť. Povedz kam chceš ísť a ja ťa tam zoberiem."- prišiel ku mne , otočil si ma a pozeral mi priamo do oči. Prečo sa nemohol takto normálne správať od začiatku? Mohla som ho mat aspoň trochu rada. Keď sa pozerám do jeho orieškovych očí , vidím klud , iskričky chtivosti ale aj tu temnotu v ňom. Jeho zlá stránka sa nevymaže len tak. Bude to trvať veľmi dlho a možno sa to vôbec nepodarí.
"Vieš kam chcem ísť Frederik?"-pozerala som do jeho očí a ani raz neuhla. Skrčil sa ku mne aby ma lepšie počul ,pretože som šepkala.
"Kam?"-zašepkal teraz aj on.
"Domov! Chcem ísť domov Frederik!"