Neubližuj mi , už nevladzem !!!

10.Kapitola

Nastal deň kedy sa môj život úplne pretočí hore nohami. Do svadobných šiat má budú musieť dostať nasilu pretože ja asi z tejto posteli ani nehnem. Rozmýšľala som vôbec kde chcú spraviť svadbu a ako na to všetko budú reagovať moji rodičia. Začula som jemne zaklopanie.
"Ďalej ! "-zakričala som pokojne pretože je to určite nejaká slúžka. Mala som pravdu , do izby vošla zasa to mladé dievča ktoré mi včera prinieslo večeru a teraz mi nesie raňajky za ktoré som jej veľmi ďakovala. Položila tacku na stôl a odišla. Pustila som sa do jedenia vafli s jahodovym sirupom. Och na takéto raňajky si ľahko zvyknem. Neviem si ani len predstaviť ako ten upír zmení môj život. Nenavidim ho už teraz a to ho poznám len pár hodín. Keď som dojedla svoje vynikajúce raňajky , hodila som sa naspäť do mojej mäkkej posteli. O chvíľu na to sa dvere znova otvorili , no mne to bolo jedno a ležala som si ďalej spokojne.
"Pani moja teraz musíte ísť so mnou aby sme vás pripravili na svadbu"-povedala potichu slúžka. Dych sa mi zrýchlil a začala som byt veľmi nervózna.
"Nejdem nikam! Nech si nájde inú ktorá si ho v pohode zoberie!"-odfrkla som si.
"Musíte ísť! Pán mi dal rozkaz vás upraviť , obliecť  aby ste bola dokonalá a pôjdete na tu svadbu buď dobrovoľne alebo nedobrovoľne"-povedala smutne. Nevedela som sa rozhodnúť či sa prinútim ísť dobrovoľne alebo im odporovať. Po krátkom premýšľaní som sa rozhodla , že im budem predsa len odporovať.
"Smola, nejdem nikam!"-znova som odfrkla. Asi to zafungovala pretože slúžka odišla z tejto izby veľmi rýchlo. No dvere nechala otvorené a tak som sa postavila z postele. Odrazu sa v dverách objavil Jake.
"Nechceš počúvať?"-zasmial sa.
"Nebudem nikoho počúvať!"-zasyčala som na neho. Behom sekundy stal pri mne , chytil má za pas a vyhodil si má na pleco ako vrece zemiakov. Snažila som sa ho kopať , udrieť a nadávať mu no nič mi nepomohlo a tak som sa vzdala. Bola som dole hlavou no aj tak som si všimla  chodby tohto hradu ,sú krásne ozdobené a obrovské. Vošli sme do nejakej smiestnosti a položil má na gauč.
"Uvidíme sa na svadbe"-usmial sa a hneď sa vytratil z miestnosti. Táto izba bola menšia , v rohu bolo veľké zrkadlo a pred ním boli krásne biele šaty a tri slúžky ktoré má mali pripraviť na horor. Prišli ku mne , začali mi pomáhať vyzliecť sa a nasilu na mna natiahli šaty. Boli krásne a ja som v nich vyzerala vážne skvelo. Za iných okolnosti by som sa teraz určite usmievala ako idiot no momentálne mám chuť plakať. Upravili mi vlasy , namalovali má a dali do ruky krásnu ružovo-bielu kyticu. Keď som bola hotová posadila som sa na kreslo a znudene čakala čo bude ďalej.

Premýšľala som nad všetkým možným a hlavne na to ako strašne mi chýbali Sara , Sabrina a Sandra. Po chvíli niekto zaklopal na dvere. Srdce mi poskočilo z toho ako som sa zľakla. Jedna zo slúžok sa vybrala k dverám a následne ich otvorila. Keď som zbadala kto prišiel do tejto miestnosti , srdce sa mi zastavilo. Rozbehla som sa k ním a skočil im do náručia.
"Mamka , ocko !!!! Prosím chcem ísť domov! Že je to len hlúpy žart?"-už som neudržala slzy a začala plakať.
"Dcérka bohužiaľ je to pravda. Ani nevieš ako veľmi sme sa snažili toľké roky schovávať sa a aj tak nás našli. Nemôžeme ti pomôcť ."-začala plakať aj mama. Otec stal so slzami v očiach a nevedel vysloviť ani slovo a tak má len silno stískal v objatí.
"Prečo mi to urobili starý rodičia?"-spýtala som sa zvedavo.
"No vieš dlhé roky boli všelijaké vojny medzi našimi kráľovstvami a veľa z našich upírov zabili a tak nechceli už ďalej riskovať ďalšie životy. Podpísali mier ktorý bude platiť až od dnes ale od kedy ho podpísali tak rapídne klesli vojny a nikto nikoho nezabijal."- vysvetlil mi otec.
"Čiže som v podstate zachránila plno životov ? "-spýtala som sa.
"Áno "-pošepkala mama.
Som rada že som zachránila a ešte môžem zachrániť kopu dalších životov , no je to veľmi ťažké obetovať sa v podstate za svoj ľud a trpieť po zvyšok života s tým idiotom.
"Už je čas ísť."- prerušila moje myslenie slúžka ktorá stala hneď za mnou a podávala mi kyticu ktorú som hodila na zem. Odtiahla som sa od rodičov , zobrala kyticu a usmiala sa na nich na náznak že som pripravená aj keď v skutočnosti vôbec nie som. Isli sme dlhou chodbou asi 5 minút , potom sme našli schody a vybrali sa dole. Vyšli sme z hradu a na príjazdovej ceste som si všimla veľmi veľa zaparkovaných aút.
Všimla som si že na tomto pozemku je maly kostol v ktorom pravdepodobne prebehne svadba. Stali sme pred vchodom do kostola ,mama ma objala a začala plakať. Chcela som ju ešte objať no slúžky ju odomna odtiahli a vošli do kostola. Ostala som tu len ja a otec.
"Si pripravená obetovať sa za svoj ľud a tým zmeniť svoj život?"-opýtal sa má smutne.
"a-áno "-hlas sa mi triasol a dlane sa mi začali potiť od stresu.
"Nikdy im neodpustím čo ti spravili , nikdy by som toto svojej dcére alebo vnučke nespravil ale nedokážem to vrátiť späť."-začal sa rozčuľovať. Odrazu sme zpomedzi dverí započuli známu melódiu ktorá nám dala signál aby sme už konečne vošli.
Dvere sa otvorili a mne padol zrak na prekrásny kostol plny úplne neznámymi ľudmi ktorých som nikdy nepoznala. Otca som držal tak pevne ako sa len dalo a pomaly kráčala vpred. Pred oltárom má už čakal môj budúci manžel oblečený v krásnom obleku a miernym úškrnom na tvári. Cítila som sa tak hrozne z toho ako sa každý pozerá na mna. Mala som z toho chuť  utiecť no ako by som utiekla keď ani neviem kde som? Zastali sme pred oltárom , začala som sa triasť od strachu na čo má otec poriadne objal a dal mi pusu na čelo a odstúpil odomna. Postavila som sa vedľa môjho skoro manžela a pozerala na kňaza predomnou. Po pár minútach začal kňaz rozprávať. Rozprával a spieval , no ja som sa na nič nevedela sústrediť pretože celé moje telo sa triaslo od strachu.
Konečne prestal spievať a pozrel sa na mna a potom na neho.
"Kráľ Frederik Doan Wertter berieš si tu prítomnu Mirandu Warnerovu za svoju zákonitu manželku a budeš jej verný do konca života?"-spýtal sa ho.
"Áno"- odpovedal s kamenným výrazom na tvári. Ach najradšej by som bola keby povedal nie. Kňazove oči spočinuli na mne ,vtedy sa mi nadvihol žalúdok a zrýchlene dýchala.
"A ty Miranda Warnerová, berieš si tu prítomného kráľa Frederika Doana Werttera za svojho právoplatného manžela?"-opýtal sa ma a čakal na odpoved. Pozerala som na neho ako teľa a vôbec som nevedela či mám ujsť , povedať áno alebo radšej povedať nie. Z môjho hysterickeho myslenia má zobudilo to keď do mna jemne štuchol prstom Frederik. Hmm pekne meno. Rýchlo som sa spamätala a rýchlo som zo seba dostala odpoveď: "Áno beriem!"
Slzy sa mi z tejto odpovedi nahrnuli do oči no musela som ich potlačiť.
"Prehlasujem vás za muža a ženu , prosím pobozkajte nevestu"- letmo sa na nás usmial kňaz a začal tlieskať spolu s ostatnými ľudmi.
Otočila som sa na Frederika a dúfala , že mi nedá pusu. Podišiel ku mne , jednou rukou si má pritiahol k sebe a pobozkal ma. Jeho teple pery na tých mojich boli prijemne hrejivé a musím priznať že je to po prvý krát čo sa s niekym bozkávam. Rýchlo som sa spamätala a odtiahla som a tak som si od neho zaslúžila hnusný pohľad. Chytil má za ruku vybrali sme sa preč z kostola...