„Máš strach Potterka?" „To chceš Malfoy?"

Denník

Ani neviem ako ale prišiel posledný mesiac 4 ročníka. Vonku bolo krásne chalani hrali metlobal a futbal a my baby sme poväčšine sedeli na tráve a vychutnávali si príjemne počasie. Mali sme akurát voľný deň lebo piataci (medzi nimi môj brat,Scorpius a Rose) písali OSČÚ. Už som si vedela presne čo bude nasledovať keď naši zistia ako ich napísal Al. Neverím tomu že on sa do niečoho pozrel čo i len deň pred tým. Ešte v ten večer sa konala obrovská párty , ktorú ako inak organizovali slizolinčania. Každý si vie domyslieť, ktorý to asi tak boli.„Nejdeš sa prejsť?" zašepkal mi do ucha a objal ma zozadu okolo pása a pobozkal ma na krk. Práve som si išla zobrať ďalší pohár whisky. Nedalo mi neusmiať sa.„Nepáči sa ti snáď párty?" zdržiavala som sa odpovede.„Ty sa mi páčiš viac." zašepkal zvodne otočil si ma k sebe a pobozkal.„Čo je?" odtiahol sa keď som nespolupracovala.„Prepáč ale...takto to ďalej nejde." povedala som po týždňoch premýšľania.„Čo tým myslíš?" nechápal.„Ty a ja...jednoducho...sme spolu len keď spolu spíme a vlastne to je to jediné čo spolu robíme ide o to že ja chcem...vzťah, lásku...viem že ty mi to nedáš a preto toto...ani neviem ako to mám nazvať chcem skončiť." zo srdca mi spadlo niečo čo ma ťažilo už veľmi dlho. Myslela som že to ani len nedokážem vysloviť ale keď sa tak už stalo cítila som sa opäť uvoľnená. Dostala som zo seba to čo ma trápilo najviac.„Myslím že už pôjdem. Uži si párty, koniec koncov je predsa tvoja." vymanila som sa mu z náručia a jednoducho som odišla. Z celého slizolinu, a ani na chrabromilskú vežu som nemala náladu. Nohy, zatiaľ čo ja som bola ponorená vo svojich myšlienkach, ma zaviedli do núdzovej miestnosti v ktorej som sa túlala mám pocit že stále dookola. Posadila som sa na starú sedačku pri ktorej bol malý stolček so šálkou. Tá tam musela byť už pekne dlho namiesto nejak tekutiny bola naplnená jedine tak prachom. Bolo to také útulne miestečko zašité ďaleko od vchodu. Vlastne som ani sama nevedela ako som sa tam dostala a nie to ako sa dostanem späť. Keď som sa lepšie poobzerala myslím ž e to niekto kedysi používal ako také útočisko. Deka, šálka a kopy starých pergamenov o tom svedčili. Len tak zo zvedavosti som si ich chcela poprezerať. Zväčša to boli len staré domáce úlohy. Dokonca tam bolo aj pár knižiek, ktoré používame dodnes na hodinách. Chcela som si prečítať slohy keď som si všimla pod sedačkou ešte jednu knihu. Keď som ju vybrala mala obyčajný čierny obal bez nejakých obrázkov či názvu. Musela som ju otvoriť opatrne lebo už tak mi z nej vypadli dve strany. Až vtedy som si všimla že sú popísané atramentom. Bol to vlastne denník.Prvá na strana, na ktorej malo byť zrejme meno bola vytrhnutá. Na ďalšej už bolo úhľadným písmom napísané 1. september/3  To by som predsa nebola ja keby som sa nestarala čo tam je ďalej.

Smial som sa ako z neho mohol odpadnúť.                                                                                                                A oni ostatný, všetci sa ho báli pritom to nič nie je.                                                                                            Berie tie krásne spomienky to dobré čo v sebe majú.                                                                                      Len mne jeho chlad nevadí. Nebodaj som už taký ako oni?                                                                          Bez kúska radosti...zo života?

Tým skončil zápis z toho dňa. Na každej strane iný deň s takmer rovnako krátkym textom. Nemusela som sa dva krát samej seba pýtať či si ten denník zoberiem. Celú noc som strávila hltaním slov z tých strán.

10.sempember/3                                                                                                                                                    Kráčam okolo nich a nič. Len ticho a prázdnota.                                                                                            Lietajú len centimetre odo mňa no nemám potrebu ustúpiť čo i len o krok.                                    Akoby som sám bol jedným z nich.                                                                                                                         Len prízrak bez duše a kúska čohokoľvek...

17.september/3                                                                                                                                                        Nechcel som aby ho zabili. Ale on rozhodol za mňa tak ako vždy.                                                      Počula ako sa s ním hádam prečo na tom trval.                                                                                          Jedine ona vie pravdu. Budem ten hajzel akým som vždy a navždy aj budem.                                        Ale ona si to nemyslí. Klame sama seba.

1.október/3  Podržal som jej dvere, poďakovala. Prečo? Chcem vedieť prečo som to urobil ja alebo ona? Ktorému z toho nerozumiem viac? Sám neviem.

14.október/3 Celé dni som v podstate s ňou. Prečo sú tie dve zrazu tak skvelé kamarátky? Nemám u rád. Ale rozhodne nie je ako oni ostatný. Prečo sa ale pripája k nám? Veď sme ZLÝ no nie?

30.október/3 Nepatrí k nim. Ale k nám. Odcudzená tými lepšími.My sme tí horší, najhorší a ona chce aj tak nás. Aj keď je v niečom iná. Ich chlad tých ktorý mne nerobia nič ju ničia. Je taká...slabá?

15.november/3 Aj ona je už ďalšou na mojom zozname tých ktoré som pobozkal. Keby som chcel môžem aj viac. Ale nechcem...hnusí sa mi alebo jej len chcem ublížiť ako tým ostatným?

1.december/3 Nezískal som ju tým že ju chcem. Ona získala mňa. ONA. Ako? A prečo? Sú priateľky, opýtam sa jej.

15.december/3 Každý sa chystá domov, len my ostávame. A ona s nami. Čo je vlastne domov? Pre nás nič. My 4 máme len seba navzájom. A ju...

24.december/3 Som so ženou ktorú milujem. Silné slová...na človeka ako som ja...Šťastné a veselé Gigi.

Medzi stránkami bola založená fotka. Okamžite som spoznala oboch ľudí na nej. Usmievali sa a potom sa pobozkali. Za nimi bol kopec na ktorom sa rozprestieral hrad. Muselo to byť fotené kdesi pri Hagridovom dome. Boli šťastný...aj keď boli taký rozdielny. Všetko mi dávalo zmysel. Zistila som pravdu ktorú o nich vedia len 3 ľudia a ktorú sa ich deti nemali pravdepodobne nikdy dozvedieť. Ak on mohol milovať ju...aj my máme ešte šancu. S obrazom tých dvoch pred očami som zaspala.