ＨＬＡＳ (HP/TMR/LV, HP/iné; Harry Potter, SK)

Kapitola I.

Kapitola I.

Domov

♦

Štvorročný chlapček sedel na svojej posteli a rúčkou si zotieral slzy, ktoré mu stekali z veľkých zelených očí. Pritiahol si kolená k hrudi a zahryzol si do pery, aby utlmil vzlyk. Pohľadom zablúdil na protiľahlú stenu malej komôrky, na ktorej bol lepiacou páskou nalepený obrázok, ktorý sám nakreslil.

Na bielom zdrape papiera bol domček, vedľa ktorého boli nakreslené postavičky – na ľavo bol jeho bratranec Dudley, hneď vedľa neho strýko Vernon, teta Petunia a nakoniec on. Jeho postavičky sa usmievali a teta Petunia ho dokonca držala za ruku. Keď im posledný deň pred letnými prázdninami, v škôlke pani učiteľka zadala, aby nakreslili nejaký pekný obrázok svojim mamičkám, neváhal a usilovne kreslil. Dal si poriadnu námahu, keď kreslil svoju rodinu.

Bol so svojou prácou úplne spokojný, dokonca ho pochválila aj pani učiteľka. Keď sa vrátil i s Dudleyim domov, celý natešený utekal za svojou tetou. No tá sa na jeho kresbu ani len nepozrela, okamžite papier roztrhala a poslala ho do jeho komôrky, z ktorej počul ako jej Dudley dáva svoj vlastný obrázok (na ktorom boli nakreslení nejakí roboti). Počul, aká bola jeho teta šťastná, cítil vôňu palaciniek, ktoré dostal ako odmenu.

Dlhým rukávom si zotrel slzy a rýchlo prehĺtal slinky, ktoré sa mu robili v ústach, keď cítil tú vôňu. Raz mal možnosť ochutnať palacinku, ktorú Dudley nedojedol a bola to vážne dobrota. No nikdy, keď teta robila palacinky, mu nebolo dovolené dať si. Jeho strýko hovoril, že si ich nezaslúži, lebo je neposlušný. Harry sa snažil byť veľmi poslušný.

Vždy robil to, čo mu teta alebo strýko prikázali. Svoju komôrku si poctivo upratoval a pravidelne polieval kvetinky na záhrade. Vždy poslušne ostal vo svojej komôrke, ak mu tak prikázali a nikdy svojej tete ani ujovi neprotirečil, na rozdiel od Dudleyiho, ktorý bol podľa Harryho veľmi neposlušný; no strýko a teta mu nikdy nenadávali, nikdy nemusel upratovať, mohol byť zlý a oni ho aj tak ľúbili. Tak prečo jeho neľúbili? Tak veľmi sa snažil, byť čo najlepší chlapec, aby ho mala teta Petunia rovnako rada ako Dudleyiho...

Dvere na komôrke sa prudko otvorili. „Vypadni na záhradu, treba poliať kvety! Potom treba umyť podlahu na chodbe. My sa ideme kúpať k susedom, keď sa vrátime, nech je to tu ako zo škatuľky," zavrčala teta Petunia a odišla.

Harry si poutieral slzy a ponáhľal sa do záhrady. Bola poriadna horúčava. Zodvihol zo zeme krhličku, podišiel k točke a napustil do nej vodu. Krhlička bola riadne ťažká, ťahal ju až k prvému radu kvetov a so zaťatými perami ju zodvihol, aby mohol poliať chryzantémy.

Keď konečne polial všetky kvietky bol už celý spotený. Zadýchane sa vybral do vnútra, aby si napustil vodu, no kuchyňa bola zamknutá. Teta Petunia ju vždy zamykala, keď išli niekam preč. V žalúdku mu zaškŕkalo a jazyk sa mu začal lepiť na podnebie z toho sucha, ktoré mal v ústach. Vrátil sa na slnkom zaliatu záhradu a napil sa z točky, z ktorej predtým napúšťal vodu do krhličky.

Potom sa vrátil do domu a zbadal pred schodmi kýblik s vodou a handrou. Namáčal si handru, kľakol si na zem a drhol blatové šľapaje, ktoré tu dnes zanechal Dudley. Svoju prácu robil naozaj dôkladne, pretože vždy dúfal, že ho teta alebo ujo pochváli, aj keď sa tak nikdy nestalo. Chudými rúčkami zodvihol kýblik, aby si ho posunul, no bol taký ťažký, že sa mu vyšmykol z rúk a špinavá voda sa vyliala po celej chodbe.

Vtom momente sa vchodové dvere otvorili.

Jeho bratranec, s nafukovacím kolesom, vbehol do vnútra a začal sa rehotať. „Mamí, obluda ulobila potopu!"