ＨＬＡＳ (HP/TMR/LV, HP/iné; Harry Potter, SK)

Kapitola XV.

Kapitola XV.

A nastala tma

♦

Sirius plakal. A boli to slzy šťastia, ktoré mu stekali po prepadnutých lícach. Remus ho zvieral v náručí a Narcissa ich s úsmevom sledovala.

Len čo sa vrátil od Temného pána namieril si to skrytým krbom do ich tajného domu. Po ceste sa stretol s Cissy, ktorej všetko vysvetlil, a tak ho nasledovala. Nechcela si nechať ujsť reakciu svojho milovaného bratranca nato, že je konečne slobodný.

Sloboda – neexistoval hádam nik, kto by si ju zaslúžil väčšmi. Sirius mal ťažký život – útek z domova, mŕtvi priatelia, obvinenie z ich vraždy, neprávom väznený dlhé roky v jednom z najhorších magických väzení. Aká to irónia osudu a za takmer všetko mohol ten odporný potkan. Ak by to bolo na Harrym – zabil by ho. Neváhal by ani sekundu, dokončil by to, čo začal v Azkabane, keď sa mu jeho moc vymkla spod kontroly. Zabil by ho pokojne aj pred Temným pánom, ale nemohol to uprieť Siriusovi, on bol ten, ktorý si zaslúžil pomstiť sa.

„Ne-neviem, ako si ho dostal, Harry, ale... ďakujem..." vzlykol Sirius, keď sa odtiahol od Remusa a na chvíľu sa zdalo, že sa Harryho chystá rovnako objať.

Harry v momente ustúpil dozadu a odvetil: „Sľúbil som, že ti ho prinesiem a teraz je už na tebe, ako s ním naložíš," povedal pokojne a Sirius sklamane stiahol napriahnuté ruky. Bolo len pár osôb, s ktorými mu nerobil problém fyzický kontakt a Sirius medzi ne stále nepatril.

A pravdepodobne nikdy patriť nebude.

„Mali by sme to osláviť, čo poviete?" spýtal sa Remus a načiahol sa po takmer plnej sklenej karafe, ktorá stála na okrúhlom stolčeku pri vysokej knižnici.

Prútikom privolal štyri čaše, ktoré doplávali z kuchyne a začal do nich nalievať zlatú tekutinu.

„Harry je neplnoletý, pán Lupin," napomenula ho Narcissa prísne a uchopila svoju čašu, ktorá k nej priletela vzduchom.

„No tak, Ciss, už má takmer pätnásť, hádam si kvapku môže dopriať," odvetil Sirius a venoval Harrymu žmurknutie.

„To nebude nutné, aj tak už musím ísť," riekol Harry a vykročil späť ku krbu. „Pokojne oslavujte aj bezo mňa," venoval im malý úsmev a uchopil do dlane prášok.

Sirius sa zarazil a otočil sa k nemu. „Kam by si chodil, máš predsa prázdniny, nie? Vidím ťa tak málo a keď už si konečne tu, tak zase utekáš?"

„Prepáč, Sirius, ale som naozaj unavený," povedal a želal si byť späť vo svojej komnate.

„Harry má pravdu, je už dosť neskoro. Mal by sa ísť vyspať. Merlin vie, že toho v poslednej dobre veľa nenaspí," ozvala sa Narcissa, ktorá sa medzi tým posadila na koženú pohovku.

Harry vrhol na Cissy ďakovaný pohľad, rozlúčil sa s Remusom aj Siriusom a presunul sa späť na panstvo. Len čo vystúpil z krbu sa otriasol a bol šťastný, že sa mu odtiaľ podarilo vypadnúť skôr, ako ho prinútili popíjať a objímať sa. Mal svojim spôsobom Siriusa rád, bol jeho rodina, ale necítil k nemu lásku a ani nemal rád jeho spoločnosť. Boli veľmi odlišní, mali opozitné názory na dôležité veci, a navyše, Harry mal pocit, že Sirius v ňom vidí Jamesa, a preto sa necítil v jeho prítomnosti pohodlne.

Spať sa avšak nechystal... nedokázal by to. Mal plnú hlavu Temného pána. Stále mal na tele zimomriavky z jeho blízkosti. Hodil pohľad na otvorené knihy a magazíny na svojom stole a povzdychol si – ani na tie sa už viac sústrediť nedokázal, preto zo skrine vytiahol novú mysľomisu, ktorá mu len pred nedávnom dorazila a začal do nej ukladať spomienky na Blaisea. Nemohol sa dočkať, keď mu ich ukáže a všetko budú môcť prežiť opäť. Žiadna choroba im nezoberie to, čo spolu zažili. Na tvári mu pohrával úsmev, zatiaľ čo sedel na posteli a pomocou prútika si z mysle vyberal len tie najkrajšie udalosti, ktoré so svojim najlepším priateľom prežili.