ＨＬＡＳ (HP/TMR/LV, HP/iné; Harry Potter, SK)

Kapitola XVIII.

Kapitola XVIII.

Tom

♦

Temné polia, more pripomínajúce tekutú smolu, čierne lesy, sem-tam domy a prašné cestičky sa rysovali niekoľko stôp pod nimi. Studený vietor sa im zabodával do tiel, mesiac sa skrýval za plynúcimi oblakmi, zatiaľ čo mohutný drak elegantne letel nočnou oblohou. Sedeli schúlení medzi ostrými bodcami, ktoré pokrývali chrbát onoho veľkolepého stvorenia. Zakliesnení jeden do druhého, v polospánku a otupenosti z úmorného vyčerpania a slabosti.

Drak postupne spomaľoval, krídlami mával čoraz lenivejšie a Harry na pokraji únavy cítil, že Drogo nevládze, bola to preňho dlhá cesta, ešte nebol dospelý a už vôbec nebol zvyknutý preletieť takú diaľku.

„Musíš si odpočinúť. Pristaň niekde, kde to bude bezpečné," pomyslel si skrz mentálne prepojenie, ktoré s Drogom mal.

Drak začal klesať, keď Harry jemne zatriasol Rabastanom, ktorý mal položenú tvár na jeho ramene. „Rabastan?"

„No? Už sme doma?" zamumlal chraptivo, ostávajúc vo svojej polohe.

„Ešte nie," odvetil Harry, ktorého teraz najväčšmi bolela jazva – vháňala mu do očí slzy a v hlave mu hučalo, že sotva počul vlastný hlas. „Drogo potrebuje oddych."

„Fajn," zašepkal a stisol Harryho pevnejšie. „Ide z teba teplo, mmm..."

„Máš teplotu," riekol Tom zachmúrene. „Kvôli tej sprostej jazve," zahundral, keď klesali ku kameňolomu.

„Hnevá sa na mňa, asi to poriadne schytám," pomyslel si s povzdychom, sledujúc obrovské koryto, ktoré sa neustále zväčšovalo. Už po stý raz si rukávom svetra utrel neustále stekajúcu krv z pod nosa a chytil Rabastana pevnejšie, keď Drogo pristál medzi skalami, nahromadeným pieskom a železnými konštrukciami. Prach zo zeme sa rozvíril vôkol nich, keď konečne zastali.

So značnými ťažkosťami zo stvorenia zliezli a rozhliadali sa.

„Je to tu veľké," povedal Rabastan potichu a žuchol sebou o zem. „Rád by som si to tu obzrel, no neustojím na nohách."

Harry si roztrasene sadol k nemu a chvíľu sledovali draka, ktorý sa vyvalil blízko nich. Zem sa pod jeho váhou jemne zatriasla. „Tá látka nemôže účinkovať večne," riekol, keď sa ich pohľady stretli. „Možno sa budeme schopní premiestniť."

„Chceš to riskovať?" spýtal sa zamračene a klipkal zeleno-hnedými očami, akoby ich držal otvorené len silou vôle.

„Už nie sme až tak ďaleko," odtušil a prehrabol si vlasy – ešte väčšmi vlhké od snehovým vločiek. „Myslím, že by sme to zvládli."

„Neuraz sa, fagan, ale vyzeráš hrozne, roztrhneš sa ako papier," povedal s unaveným úškrnom. Potom sa zachmúril a odhrnul mu z čela vlasy. „Och, to nevyzerá dobre."

Harry sykol, keď sa prstami nechcene dotkol jeho zanietenej jazvy. „Temný pán zúri," poznamenal.

„Prečo by mal zúriť? Keď zistí, že si ma zachránil a navyše si zničil celú tú prekliatu základňu bude ťa zbožňovať ešte viac," odvetil odľahčene a Harry sa zahľadel do tmy pred sebou.

„Začína byť drzý," zasyčal Tom urazene.

„Temný pán nikoho nezbožňuje, šibe ti?"

„Si tupec. Všetci vidíme ako sa na teba díva, čo myslíš, že sme slepí?" vševediaco zodvihol obočím a ľahol si na zaprášenú zem s rukami za hlavou.