ＨＬＡＳ (HP/TMR/LV, HP/iné; Harry Potter, SK)

Kapitola XXI.

Ďakujem za všetky krásne komentáre, som rada, že sa vám Hlas páči a že ho mám pre koho písať, lebo bez tej odozvy by sa to zdalo zbytočné. 😊😘

Ďakujem:

@Veronikatrbkov4, @KitsuneWerwolf, @NinaRiddle, @cudko_3987, @musuc_lover_, @WhyNomom, @KamiMakkina, @sprottea, @womiska, @Nyssa_ff, @LauraGaberova, @smilingxqueen, @_Al3xandra_GoGr_, @scorpiuss04 🖤

Kapitola XXI.

Amull

♦

Daždivé dni sprevádzali prvý týždeň v novom školskom roku. Obloha večne zatiahnutá a sivastá. Akoby smútila, žialila nad prázdnou posteľou, ktorá sa nachádzala v studenom podzemí magického hradu, pod veľkým jazerom.

Keď uľahol k spánku, nespustil z nej oči. Prázdna bola už nejaký čas predtým, ale teraz, prázdnou aj ostane, a to definitívne. Nedokázal spať. Celú noc myslel nie len naňho a pomstu, ale na všetko. Ako keby jej prikrývka spoločne s tmou otvárala bránu tej salve myšlienok, ktorými ju mal preplnenú a zamorenú - proroctvami, legendami, Dumbledorom, Tomom a Voldemortom... Netušil čo si s toľkými poznatkami počať.

Navyše, stále nerozumel, ako mohol zabudnúť na cestu zo Snapeovej komnaty v prvý školský deň. Presne vedel, kedy od neho odišiel, vedel, ako prišiel späť do fakulty. Pamätal si, ako sa rozprával s ostatnými a ako šli nakoniec spať. No tú krátku, sotva niekoľko minútovú, cestu koridorom si nepamätal. Nepokojne sa prehadzoval z boku na bok, keď to nakoniec vzdal, postavil sa a rozhodol, že získa aspoň nejaké odpovede.

Spoločenská miestnosť bola prázdna. Bolo skoré ráno až o niekoľko hodín sa chystala zaplniť ponáhľajúcimi sa študentmi.

A tak osamotený stál pri jednom z vysokých okien, ktoré ponúkalo výhľad na útroby Čierneho jazera. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že nevinne sleduje húfy malých rybiek, ktoré sa premávali zelenými vodami v dokonalej symfónii. Keď vtom na hrubé sklo priložil roztvorenú dlaň, bez toho, aby vedel, čo vlastne robí. Pod prstami cítil jeho chlad a jemné vibrácie vody. Silný vír vytvoril sa v temných hlbinách, priamo pred oknom. Vibrácie zosilneli, keď tu zrazu hľadel do mliečnych očí na pohľad strašidelného, no zároveň nádherného stvorenia.

Vodkyňa temných vodných bytostí naňho v tichosti pozerala, zatiaľ čo jej riasy, miesto vlasov, spadali na ramená a pravidelne sa vlnili sem a tam, sem a tam.

„Potrebujem vedieť, čo ti pošepkali perly, Amull..." prehovoril vyprahnutým a apatickým tónom. To že nespal celú noc sa na jeho hlase podpísalo, vlastne, odkedy sa vrátil od Snapea, cítil sa zvláštne, akoby to ani nebol on. Vznášal sa v inom svete, na jeho prelome, na jeho hranici. Mal pocit, že vie a zároveň netušil vôbec nič. Potreboval odpovede, potreboval vedieť, čo sa to s ním, dočerta, dialo!

„Už vieš moje meno," vyriekla tlmene a potichu proti sklu.

„Neviem odkiaľ, práve mi prišlo na jazyk, akoby mi ho niekto pošepol," odvetil jej zastreným hlasom.

„Pomaly sa stávaš tým, kým budeš. Takéto veci sa budú diať čoraz častejšie, len sa zamysli; ako si ma privolal?"

Pokrútil hlavou, nepoznal odpoveď, netušil čo poriadne robil. A Tom v jeho vnútri sa zdal rovnako zmätený, ak nie viac.