ＨＬＡＳ (HP/TMR/LV, HP/iné; Harry Potter, SK)

Kapitola XX.

A/N: Chcela by som sa vám poďakovať za všetky tie úžasné komentáre. Teší ma, že sa vám výplody mojej bujnej fantázie páčia a pri príbehu zotrvávate a že vás neodrádza ani tá príšerná dĺžka jednotlivých kapitoliek 😁. Kratšie, žiaľ, nebudú 😂. Bavilo ma čítať v komentároch vaše tipy o tom, kto by mohol byť onou záhadnou postavou, ktorá sa ukrýva vo vzduchu 😁, niektoré boli naozaj zábavné 👌. 

Túto kapitolu by som chcela venovať všetkým, komentujúcim: @cudko_3987, @WhyNomom, @NinaRiddle, @musuc_lover_, @womiska, @KamiMakkina, @LauraGaberova a @scorpiuss04 ❤

Kapitola XX.

Spojenci

♦

Ocitli sa v komnate, v ktorej nikdy predtým nebol. Skladala sa z troch miestností s vyklenutými priechodmi bez dverí. Zjavili sa v strednej izbe, kde bola masívna gaštanová pohovka, pred ktorou bolo vysoké okno s výhľadom na lesy a oblohu. Po stenách liezli police z mahagónu plné zväzkov prastarých kníh. Celá komnata pôsobila chladne a temne, no dávala najavo i osobitý štýl jej obyvateľa.

Harry sa bez vyzvania vytrhol zo zovretia svojho pána a odstúpil od neho do bezpečnej vzdialenosti. Zastavil až pri ťažkom čiernom závese, ktorý z časti zatemňoval okno.

Tom stále vzlykal a aj napriek tomu, čo urobil mu ho bolo ľúto. Každý jeden vzlyk sa mu zabodával do srdca ako čepeľ noža a až bolestne túžil utíšiť ho a povedať, že všetko bude dobré. Ale on mu klamať nemienil, pretože nič dobré nebude. Voldemort si Toma vezme a Harry oňho už navždy príde, pretože Temný pán nie je jeho Tom, môže mať jeho tvár, jeho hlas. Ale nie je to on... nie je... Teraz úplne vedome klamal samého seba, tak veľmi si nechcel pripustiť pravdu.

„Neposadíš sa?" spýtal sa ho Temný pán pokojným a kontrolovaným hlasom, ktorý teraz znel presne ako... ako Tom. Aj naďalej sa vyhýbal tej tvári. Pozeral všade možne len nie naňho, keď pokrútil hlavou.

„Chcem stáť," odvetil obranne.

„Ako si želáš," odtušil a Harry sa neubránil, aby aspoň očkom nesledoval, ako si dáva dolu kapucňu a odopína dlhý čierny habit, ktorý večne zakrýval všetko, čo mohol.

„Aspoň pred tebou už nebudem musieť nosiť tú otravnú masku a tento nekomfortný habit. Neustále nosenie kapucne je po čase otravné," rozprával, akoby sa bavil so starým známym a nie svojim smrťožrútom.

Dlhé bledé prsty, s upravenou manikúrou sa zanorili do tmavo-hnedých vlasov a prečesali ich, no i napriek tomu si držali svoju formu elegantného účesu. Harry sa musel niekoľko krát poštípať do dlane, aby si dokázal, že nesníva a že sa skutočne pozerá na Toma. Jeho vysoké, štíhle telo, oblečené v čiernej košeli, ktorá ostro kontrastovala s jeho bielou pleťou a krvavo-červenými očami. Čierne nohavice mu sedeli tak dokonale, akoby boli ušité priamo jemu.

„Práve sa na teba dívam," pošepol stratene. „Vyzeráš presne tak ako včera, no teraz by som sa ťa mohol dotknúť."

„Aj tak ma nenávidíš, cítim z teba ten odpor," pošepol Tom chrapľavým hlasom.

„Máš ma aspoň rád, Voldemort? Alebo to bola všetko len pretvárka?"

Temný pán sa zatiaľ posadil a nespúšťal z neho pohľad, ktorý ho pálil na pokožke.