ＨＬＡＳ (HP/TMR/LV, HP/iné; Harry Potter, SK)

Kapitola IV.

Kapitola IV.

Zrkadlo

♦

Dni na Rokforte ubiehali nepredstaviteľne rýchlo a opadané lístie náhle zakryl prvý sneh. Harry sa neustále učil a škola ho bavila, čím ďalej, tým viac. Takmer na každej hodine získal Slizolinu niekoľko bodov, a to ho hnalo iba vpred. Zistil, že je skvelé mať v hlave hlas, ktorý je taký vzdelaný a inteligentný. Ak Harry počas učenia niečo nevedel, Tom mu to vysvetlil; ak mal na hodine nejaký problém, Tom mu poradil. Prežíval krásne obdobie, nikdy neveril, že niekedy bude naozaj šťastný, no bol. Našiel si skutočných priateľov. S Dracom a Blaisom sa stali nerozluční. Všetko robili spolu a pre Harryho to bolo po toľkých rokoch samoty celkom nové a vítané.

A to že sa s Dracom natoľko zblížil mu iba hralo do karát v jeho pláne. Stále čakal na príležitosť, kedy bude môcť nájsť denník pre Voldemorta. Profesor Quirell bol vždy mierne vystrašený, keď ho videl, no Harry niekedy zahliadol v jeho modrých očiach krvavý odlesk. Voldemort tam bol a čakal. A Harry vedel, že ho nesmie sklamať. Denník získa, nech to stojí, čo to stojí.

„Vravel si, že na Vianoce ostávaš v Rokforte?" spýtal sa ho Draco, zatiaľ čo hrali šachy.

„Kráľovnú daj na E5," poradil mu Tom.

„Kráľovná na E5," zadal príkaz a vzhliadol z herného poľa na svojho priateľa. „Áno, kam by som mal asi ísť? Dumbledore mi ešte nevybral vhodnú rodinu."

„Nuž, rodičia mi písali, že ťa mám pozvať k nám. Bolo by to super, nie?" spýtal sa natešene.

„Harry, cítim príležitosť," ozval sa Tom vzrušene.

„Vážne? Prečo by chceli, aby som u vás strávil Vianoce? Veď ma ani nepoznajú," odvetil a sklonil pohľad k šachom.

„Samozrejme, že poznajú, neustále im o tebe píšem. Si môj najlepší priateľ a nemáš rodinu, predsa nebudeš trčať v škole počas prázdnin, pre Salazara! A navyše matka si ťa okamžite zamilovala. No tak, Harry..." presviedčal ho Draco neodbytne.

Harry sa na svojho priateľa uškrnul. „Fajn. Rád pôjdem."

Draco sa víťazne usmial. „Skvelé! Konečne Vianoce nebudú také nudné."

Harry si v duchu odfrkol. Že nudné... Draco by mal byť vďačný, že mal rodinu, s ktorou mohol Vianoce tráviť. U Dursleyovcov mal na Vianoce zakázané vychádzať z komory a zvyšné roky, v Tomovom dome, ten hlúpy sviatok vôbec neoslavoval. Bol predsa celkom sám. Mal iba hlas, ktorý mu robil spoločnosť a utešoval ho. S Dracom si boli v mnohom odlišní.

„Som rád, že konečne zažiješ poriadne Vianoce, maličký môj," zašepkal Tom jemne.

„Idem tam len preto, aby som získal denník. Nenávidím Vianoce," pomyslel si Harry nasrdene.

„Veď ja, tiež. Ale nebudeš sám..."

„Nikdy som sám nebol. Mám teba, pokiaľ si môj hlas, nikdy sám nebudem!" odvetil Harry prísne, no náhle a celkom nečakane ho zasiahol bolestný pocit. Krutá myšlienka sa rozliala v jeho mysli a zmrazila mu vnútornosti. Nikdy na to nepomyslel, no čo ak by o Toma niekedy prišiel? Čo ak by z jeho mysle a života skrátka zmizol? Jedného rána by sa prebudil a Tom by sa už viac neozval. Zmizol by rovnako, ako sa aj ukázal. Tak náhle ako keď sa rozprší v slnečný deň.

„To sa nikdy nestane. Nemysli na to... budem tu vždy, Harry. Navždy s tebou."

Harry neprítomne pozoroval šachovú figúrku a snažil sa najavo nič neukázať, no vnútri mal stále ten pocit. Ten bodavý prázdny pocit, ktorý ho tíško zžieral a Harry vedel, že odteraz tam bude vždy.