ＨＬＡＳ (HP/TMR/LV, HP/iné; Harry Potter, SK)

Kapitola XXIII.

A/N: Ahojte! Som tu s novou kapitolou Hlasu, mala som ju už nejaký čas napísanú, ale stále som nemala kedy ju pridať. Som chorá, môjmu synovi idú pravdepodobne zuby a je to des, nemám ani kedy čítať poriadne :(. Teraz som si povedala, že ju už konečne pridám, lebo zase zabudnete o čom to vôbec je :D :D :D A to nechcem, ale som rada, že stíham vôbec písať, lebo bez toho by som už asi bola úplne nahratá :D Písanie ma vyslobodzuje z toho kolobehu, veď to poznáte :) 

Ďalej chcem povedať, že je tu ďalšia z tých kapitol, ktorá sa môže zdať zložitá a to čo tam bude povedané možno mnohí nepochopia. Ja to chápem perfektne, lebo to mám v hlave :D Takže som spravila aj takú malú pomôcku, ktorú pridám na koniec príbehu, no zatiaľ vám nič nepovie, až keď sa v čítaní dostanete tam, kde to bude rozoberané to bude dávať ako tak zmysel. Dúfam, že to bude trochu pochopiteľné :D  

Ďakujem za všetky komentáre aj hlasovania. Strašne ma to teší! Že tento príbeh ešte niekto číta a že ho mám pre koho písať 😊💕

Kapitola XXIII.

♦

Osud a jeho plány

Ich pohľady boli uzamknuté v sebe. Rabastan ostal celý ten čas bez povšimnutia. Zmätene ich sledujúc. Mágia oboch rozprestrela sa miestnosťou a jej surovosť a hnev stavala vlasy dupkom každému v bezprostrednej blízkosti. Harry ucítil, ako sa muž, sediaci pri ňom, zodvihol, keď Temný pán prehovoril tichým, ľadovým hlasom: „Bež, Rabastan."

Ani štipka po Tomovi, ani štipka ľudskosti. Jeho hlas bol emočne vyprahnutý, presne ako v deň, kedy ho prvýkrát začul rozprávať spod strašidelnej masky. Vnímal na sebe Rabastanov neistý pohľad, keď sa nakoniec miestnosťou ozvali jeho tiché kroky a zabuchnutie dverí.

Sýtozelené oči, pripomínajúce smaragdy, boli plné nevyrieknutého bôľu a potlačovaného hnevu. Dlane zaťaté v päsť a pery stisnuté do úzkej linky. V tichosti pomedzi ne chystal sa vysloviť otázku, zatiaľ čo sa odpovede bál, ako ešte ničoho vo svojom živote. Čo bol oproti tomuto jeho už mŕtvy strýko Vernon, z ktorého mal hrôzu ako malý? Zasmial by sa, ak by to dokázal, zasmial by sa nad tým, aké absurdné bolo, že si v tej dobe myslel, že nič hrôzostrašnejšie, ako jeho muklovský, tučný strýko byť na svete nemôže. Aká naivná je detská myseľ. Smiešne naivná. Svet je plný hrôzostrašných vecí; paradoxne, odkedy spoznal svet mágie, hrôza nabrala celkom iné rozmery. Smrť, faloš, manipulácie, vražda, neistota, bolesť... To všetko už okúsil, ale teraz... teraz to bolo to pravé peklo, ktoré prežíval.

V hrudi diera taká veľká, že by cez ňu prepchal päsť. „Kde je Tom?" spýtal sa a ruky stískal tak silno, že mu nie len beleli hánky, ale aj nechty sa mu zarývali do vnútornej strany dlaní.

Voldemort ani len nežmurkol. Krvavé oči cez diery v maske ho naďalej sledovali. „Tu. Ja som Tom," riekol, v pozadí krutého hlasu posmešok.

Postavil sa tak rýchlo, že to v jeho stave za iných okolností nemohlo byť vôbec možné. Telo slabé, ale myseľ silná, taká silná, že ignorovala potreby tela. A už sa netriasol len vysilením a slabosťou, teraz sa triasol najmä zlosťou a strachom, že to, čo tuší, je skutočne pravda; že mu to čochvíľa potvrdí a jeho svet, jeho svet ten sa rozsype, akoby bol z krehkého skla. Navždy bude zničený a Harry ho už nikdy nebude môcť zlepiť dokopy. Pretože bez neho, bez Toma, sa o to nemal silu ani pokúsiť.

Zlosť ho obliala ako horúca vlna, keď pomedzi stisnuté zuby zasyčal: „Vieš, načo sa pýtam, tak sa mi, kurva, nevysmievaj priamo do očí! Kde je?"