ＨＬＡＳ (HP/TMR/LV, HP/iné; Harry Potter, SK)

Kapitola XVI.

Kapitola XVI.

Ten z legiend

♦

Na Harryho dopadali kvapky dažďu, zatiaľ čo už nevedno koľko sedel na schodoch, pred rozbúraným panstvom Temného pána. Tmavá obloha bola zatiahnutá, žiaden mesiac ani hviezdy nevidno. Nahlas si povzdychol, keď už po stý raz vo svojej mysli oslovil Toma, ktorý ho aj naďalej ignoroval.

„Čo sa tu, dopekla, stalo?" zvolal vzdialený mužský hlas niekde za ním. Mohol počuť opatrné našľapovanie cez zdemolovaný nábytok.

„Harry? To si ty – čo tu robíš, huh?" hlas už bol tesne za ním a postava prešla okolo neho až sa nakoniec postavila pred schod, na ktorom Harry zničene sedel. „Haló, krpec? Čo sa stalo? Kde je Temný pán? Mám mu podať hlásenie z misie a jeho nikde, miesto toho nájdem túto pohromu."

Harry naňho nemusel ani vzhliadnuť, aby vedel, že je to Rabastan. Mladý muž si pred neho kľakol, keď sa nedočkal žiadnej reakcie a pozrel mu do tváre. „Hej, čo je zle? Vyzeráš dosť biedne. Zaútočil niekto na panstvo?"

„Nie," povedal konečne a pozrel do zeleno-hnedých očí. „Trochu som... vybuchol."

Rabastan sa zaškeril a vzhliadol na zničenú prednú časť budovy. „To sa na teba podobá. Temný pán musel zúriť. Potrestal ťa?"

„Nie."

„Nie? Svojho obľúbenca by predsa nepotrestal, čo mi to vôbec napadlo, že?"

„Odišiel..."

„Fajn, vidím, že si zhovorčivý," povedal sarkasticky a sadol si k nemu. „Prečo si vybuchol?"

„To je jedno," odvetil vyhýbavo.

„Mám ťa vziať domov?" načiahol sa k nemu a postavil ho na nohy, aj keď bol Harry letargický a vôbec mu to neuľahčil.

„Hm."

„Harry... dočerta, dnes bol vlastne ten pohreb, čo? Poď, vezmem ťa k sebe, dáme ťa dokopy."

Harry neprotestoval, len zamumlal: „Zase ma opiješ?"

Rabastan sa beťársky uškrnul, schmatol ho za rameno a nenazdajky sa ocitol v jeho dome.

Miestnosť, v ktorej sa objavili, bola ozaj veľká, no zároveň útulná. Na jednej strane boli velikánske okná, siahajúce od zeme až po vysoký strop, za ktorými sa rozprestierala čierno-čierna tma. V priestore medzi oknami stáli rovnako vysoké knižnice plné farebných zväzkov. Pohovka s tmavým poťahom sa nachádzala neďaleko klavíru a bola preplnená vankúšmi. Hneď pri nej bol okrúhly stolík s lampou a nízka skrinka, na ktorej boli vyrezávané sklenené fľaše plné rôznofarebných tekutín. Nechýbali ani poháre s hrubým dnom. Pri knižnici bol umiestnený pracovný stôl z tvrdého dreva, na ktorom ležali nejaké dokumenty, rozčítaná kniha a rámčeky s pohyblivými fotografiami.

„V tejto izbe trávim najviac času, zvyšok domu mi je vlastne zbytočný," prehovoril Rabastan a podišiel ku skrinke s alkoholom, do jedného z pohárov nalial whisky a odlevitoval ho Harrymu do ruky.

Harry to nekomentoval a pohárik do seba okamžite prevrátil. Rabastan zatiaľ ulial aj sebe, keď Harry, hoci bol na smrť unavený, prešiel až k stolu a prezrel si fotografie. Z hrubého dreveného rámčeku sa naňho díval malý chlapec a takmer dospelý mladík. Usúdil, že sa jedná o malého Rabastana a Rodolphusa. No na fotke neboli len oni. Po Rabastanovej ľavej ruke stála dievčina, ktorá bola rovnako krásna ako on. Vlastne sa veľmi podobali. Bola o niečo mladšia ako Rodolphus, no rozhodne staršia ako Rabastan, ktorý mohol mať v dobe, kedy bola spomienka zhotovená nanajvýš tak päť rokov. Nemusel sa pýtať, aby pochopil, že to musí byť ich blízka príbuzná.