Smrteľné tajomstvo [HP FANFICTION]

Prológ - ZAČIATOK KONCA

„Chi-chi, Potter je na vás riadne naštvaný!" ozval sa odrazu posmešný hlas Phineasa Nigellusa a prerušil napäté ticho, ktoré v miestnosti vládlo.

„To ma neprekvapuje," reagoval Albus Dumbledore po chvíľke ticha, no neobrátil sa. Zamyslene hľadel z okna na rokfortský pozemok zahalený tmou. „Už dorazil?" spýtal sa, len aby sa uistil.

„Ó, áno, živý a zdravý, hlavne hlasivky mu dobre slúžia," vyškieral sa Nigellus.

„Takže Severus splnil svoju úlohu. Prosím ťa, Phineas, dohliadni na Harryho, dobre?" Dumbledore sa konečne obrátil a pozrel na obraz po svojej ľavici.

„Nie som žiadna pestúnka, Dumbledore!" Phineas si vzdorovito prekrížil ruky cez hruď.

„Stačí ak naňho občas dozrieš," zopakoval Dumbledore unavene, „a teraz už choď."

„Veď som sa len pred chvíľou vrátil!" protestoval Phineas a tváril sa, akoby práve prehltol veľmi kyslú uhorku.

Dumbledore nič nepovedal, len sa mu zahľadel do očí. Chvíľu to vyzeralo, že sa s ním Phineas snaží súperiť, no nevydržal to.

„Dobre, dobre, veď už idem!" Ešte sa raz namosúrene zamračil a zmizol z obrazu.

Dumbledore si sťažka vzdychol. Pomaly prešiel k Félixovi, ktorý spal s hlavou pod krídlom. Na okamih dostal nutkanie pohladiť ho. Rozmyslel si to však. Félixa čaká dlhá cesta. Zamyslene sa otočil ku svojmu stolu a zúfalo pozrel na list, ktorý na ňom ležal. Odkedy ten list prišiel, čítal ho snáď stokrát, no i tak sa nemohol odhodlať, aby naň konečne odpísal. Nie že by jeho odpoveď, nech už akákoľvek, mohla niečo zmeniť.

Ťažkým krokom prešiel ku svojmu pracovnému stolu a sadol si zaň. Pretrel si unavené oči. Bol už starý, cítil, ako ho sily opúšťajú. Keď pred štrnástimi rokmi Voldemort zmizol, vedel, že sa jedného dňa opäť vráti. Vtedy však netušil o udalostiach, ktoré sa počas tých rokov prihodia. Ako aj mohol? Hlava mu klesla do dlaní, ani sa nesnažil nadvihnúť ju, bola taká ťažká. Toľko spomienok, toľko starostí, toľko chýb a zmarených životov...

Bol by ešte dlho takto bez pohnutia sedel, vyrušilo ho však slabé zaklopanie na dvere. Pomaly nadvihol hlavu. Klopanie sa ozvalo po druhý raz o čosi ráznejšie.

„Kto je to?" zvolal.

„To som ja," cez dvere prenikol tlmený hlas Severusa Snapea.

Dumbledore sa narovnal. „Poď ďalej," zavolal po chvíli.

Do miestnosti vstúpila zahalená postava. No len čo za sebou zavrela dvere, zložila si čierny cestovný plášť.
Severus Snape, tmavovlasý tmavooký profesor elixírov vyzeral rovnako unavene, ako sa on sám cítil. No i tak ten vysoký chudý muž prešiel ráznym krokom k jeho pracovnému stolu a po malom zaváhaní sa posadil do ponúkaného kresla oproti.

„Máš niečo nové, Severus?" opýtal sa Dumbledore, len čo sa Snape usadil.

„Len to, o čom sme hovorili," odvetil potichu profesor elixírov. Položil si plášť na kolená. Svetlá sviečok na Dumbledorovom stole mu osvetľovali bledú tvár. Nebol starý, no začínajúce vrásky na čele a okolo úst, tmavé kruhy pod očami mu pridávali najmenej jedno desaťročie. Na inak vždy bezchybne oholenej tvári sa dnes jasne črtalo niekoľkodňové strnisko. Dumbledore vedel, že ho poveril ťažkou úlohou, vedel, že zneužíva jeho bolesť a pocit viny, ale nemal na výber. A teraz ho bude musieť poveriť ďalšou úlohou. Môže mu však veriť? Premýšľal o tom dlho, zvažoval všetky možnosti, napokon sa predsa len rozhodol zveriť tomuto mužovi jedno zo svojich tajomstiev.

„Nesmiem sa zdržať dlho, bolo by to podozrivé," Snapeove temné oči po ňom spýtavo kĺzali.

„Ach," spamätal sa Dumbledore, „máš pravdu. Len mi povedz, ako prebehla porada."

„Pýtali sa na vás. Myslím, že čakali, že tam budete aj vy," odvetil Snape netrpezlivo. „Všetko, na čom sme sa dohodli, som im povedal. Teraz by sa už nemalo meniť nič."

„Dobrá práca, Severus."

„A vraj tam dnes prišiel Potter, no o tom, predpokladám, viete."

„Áno, to už viem," Dumbledore sa na chvíľu odmlčal, zamyslene si spojil končeky prstov. „Voldemort o tom vie?"

„Nie, myslím, že nie. Aj keď je jasné, že je to len otázka času. No ako som vám už povedal, nemyslím, že by na chlapca zaútočil skôr, ako to získa."

Rokfortský riaditeľ nepovedal nič. So záujmom sledoval svoje zvráskavené ruky.

„Deje sa niečo, Dumbledore?" opýtal sa Severus.

Albus zdvihol pohľad a všimol si, že hľadí smerom k rozprestretému pergamenu na stole. Natiahol sa poň a pritiahol ho bližšie k sebe, aby tým zakryl jeho obsah. Husté čierne obočie profesora elixírov sa pri tom geste zamračene stiahlo.

„To je jedna z vecí, Severus, ktoré by som s tebou chcel prebrať, ale obávam sa, že som ťa už dnes zdržal pridlho."

Snapeov výraz tváre sa nezmenil „Ak je to dôležité, hovorte. Tá polhodina navyše ma nezabije."

„Nie, práve tá polhodina by ťa mohla stáť život. A ver alebo nie, naozaj by ma to mrzelo," pozrel do jeho tmavých očí.

Snape mlčal, ale z výrazu tváre sa dalo odhadnúť, že o jeho slovách pochybuje. Zamrzelo ho to, no ťažko mu to mohol vyčítať.

„Pozhovárame sa o tom pred začiatkom školského roku. To, myslím, bude najvhodnejšia doba," pokračoval riaditeľ po krátkej pauze.

„Ako chcete," prebodol ho profesor chladným pohľadom. „Ak je to všetko..." postavil sa a opäť sa zahalil do čierneho plášťa.

Dumbledore tiež vstal, nepovedal však nič, len si ho stále zamyslene premeriaval. Snape sa zvrtol a bez slova sa pobral ku dverám. Už mal ruku na kľučke...

„Severus, vieš, že ti dôverujem?" Dumbledore naňho prosebne pozrel.

Tmavovlasý muž sa otočil. Chvíľu mu pohľad bez slova opätoval, napokon však potichu precedil pomedzi zuby: „Niekedy o tom dosť pochybujem, Dumbledore!" Nečakal na odpoveď. Otočil sa a vyšiel z miestnosti.

Albus hľadel na miesto, kde sa medzi dverami zavíril jeho čierny plášť, než sa s buchnutím zavreli. Mal dôvod sa naňho hnevať. Vedeli to obaja. Bolo to už pätnásť rokov, čo preňho Snape pracoval. Nikdy by nebol povedal, že tento človek sa mu stane takým blízkym a vzácnym. Pamätal si na tú noc, akoby to bolo včera. Severus sa s ním chcel stretnúť na odľahlom vrchu v Škótskej vysočine. Vedel, že to môže byť pasca, no zvedavosť ho prinútila prísť tam. Myslel si však, že neexistuje nič, čím by si Snape uňho mohol získať dôveru. To, čo sa však dozvedel, preňho bolo dostatočným dôkazom. Samozrejme, zo začiatku bol voči nemu veľmi obozretný, ale postupom času stratil aj posledné pochybnosti. Áno, obľúbil si ho. Prišiel čas poodhaliť mu kúsok zo svojej skrytej minulosti, nech už budú následky akékoľvek.

Sadol si za stôl a na kúsok pergamenu napísal krátky odkaz. Zroloval ho, zapečatil. Potom krátko zapískal, načo sa šarlátovo-zlatý vták okamžite zobudil a preletel mu na rameno. „Félix," podal mu malý zvitok, „daj si pozor, aby ťa nikto nevidel."

Fénix sklonil svoju krásnu hlavu a zobral zvitok do zobáka. Ešte raz na Dumbledora pozrel, hneď na to zmizol v ohnivom plameni.

Dumbledore osamel. Povzdychol si. Mal predvídať, že tento deň nastane. Kiežby to bolo v inej dobe a za veselších okolností. Kolesá osudu sa však dali do pohybu a už to nešlo zastaviť. Teraz už bolo príliš neskoro a pravda vyjde najavo, tým si bol istý.

Vzal do rúk list a naposledy prečítal jeho obsah:

Ahoj, Albus!

Na to, že si tajnostkár a úzkostlivo ma držíš od akýchkoľvek dôležitých vecí, ktoré považuješ za potenciálne nebezpečné, som si už zvykla. Aj keď ma to vždy naštve.
A naozaj sa ťa snažím chápať, ale sám musíš uznať, že vo svetle nedávnych udalostí už nemôžem stáť bokom. Trvám na tom, o čom sme sa nedávno rozprávali. Ministerstvo som informovala, nástup mi povolili. Samozrejme o akomkoľvek vzťahu medzi nami nikto netuší. Je mi jasné, že to tak musí ostať.
Dúfam, že mi odpustíš to rýchle konanie bez Tvojho súhlasu, ale som si istá, že si to očakával, takže sa na mňa nebudeš hnevať.
Do Anglicka dorazím pred začiatkom školského roku.
Nira