Smrteľné tajomstvo [HP FANFICTION]

Kap. 33 - TIENE MINULOSTI

Trevorova teória o jej prútiku ju značne znepokojila. Peter jej síce nikdy neprezradil, čo použil ako jadro, dosť však pochybovala, že by to bolo niečo z rohada. Kde by asi niečo také vzal? Obzvlášť keď rohadi boli už niekoľko desaťročí vyhynutým druhom.

„Si si tým naozaj istá?" ozval sa potichu jej vnútorný hlások. „A čo ten prsteň?"

Nezabudla naň. Snubný prsteň rodiny Wolfe, ktorý sa dedil z generácie na generáciu. Údajne jeho drahokam pochádzal z čela rohada, s ktorým sa spriatelila Isolta Sayerová ešte pred tým, než so svojím manželom založila Ilvermorny. Nire sa to vždy zdalo dosť pritiahnuté za vlasy. Isolta Ilvermorny naozaj založila, ale existenciu toho konkrétneho rohada mnohí spochybňovali. Nech to bolo ako bolo, jedného dňa jej Peter oznámil, že prsteň niekto ukradol. Páchateľa nevypátrali a Petrov otec Jacob bol kvôli tomu veľmi nahnevaný. Predstava, že ho ukradol Peter, aby ten drahokam použil ako jadro jej prútika, bola absurdná.

---

Vo štvrtok poobede, po poslednej skúške, si Nira konečne vydýchla. Do oficiálneho konca školského roku ostával ešte týždeň. To znamenalo, že piataci a siedmaci si mohli konečne užiť zaslúžené voľno. Vonku svietilo slnko, vtáky štebotali a hladina jazera sa ligotala ako veľké zrkadlo. Dokonca aj ten dnešný obed chutil akosi lepšie. K dokonalému šťastiu jej chýbala už len jediná vec. Na stretnutie so Severusom nechcela čakať až do večera, preto len čo usúdila, že vyučovanie sa skončilo a mohol by byť sám, vydala sa za ním.

Potešilo ju, že sa dvere do jeho pracovne otvorili hneď po prvom zaklopaní. Podarilo sa jej potlačiť nutkanie hodiť sa mu okolo krku, mačkať ho a tancovať. Zrejme by to neostalo bez ujmy fyzickej, či psychickej. No i tak sa neubránila šťastnému úsmevu.

„Skúšky sa skončili," oznámila spokojne.

Severus stál medzi dverami vo svojom obvyklom čiernom plášti, splihnuté vlasy mu lemovali tvár a spod hustého obočia si ju meral vážnym pohľadom.

„Viem," prikývol, skontroloval oba konce chodby. Boli prázdne. Následne odstúpil a pokynul jej, aby vošla dnu.

Urobila tak a zatiaľ čo Severus zabezpečoval dvere, rozhliadla sa. Jeho pracovňa bola zavalená kopou pergamenových zvitkov, zošitov a kníh. Zrejme mal naozaj veľa práce. V tom jej pozornosť zaujalo niečo, čo ešte v jeho pracovni nevidela. Kúsok nad pracovným stolom medzi knihami a roličkami pergamenu sa vznášala plytká kamenná misa so starovekými magickými ornamentami vytesanými po okraji. Obsah na jej dne, ktorý nebol ani plynný, ani tekutý, sa tajomne prevaľoval a vydával matné, striebristé svetlo.

„Čo tu robí Albusova mysľomisa?" spýtala sa prekvapene. Otočila sa ku dverám. Severus ju už nejakú dobu mlčky pozoroval.

„Nechal mi ju na starosti, dokým bude preč," odvetil tichým hlasom. Tvár mal vážnu.

Nira vo svojej euforickej nálade odmietla ten jeho pohrebných výraz akceptovať. „Viem, že pre nižšie ročníky sa vyučovanie ešte neskončilo a ty máš stále veľa práce, ale nemôžeš sa aspoň trochu usmiať? Skúšky som spravila a ak Merlin dá, budem mať snáď aj celkom dobré známky. Minimálne aspoň dva predmety z toho sú tvoja zásluha, Severus. To sa ani trochu netešíš?" neodpustila si naoko karhavú výčitku.

„Teším sa," povedal profesor, jeho výraz však hovoril niečo úplne iné.

„Ty si vážne hrozný," krútila hlavou, no kútiky úst jej pobavene cukali. Podišla k nemu, objala ho okolo pásu a vyzývavo naňho žmurkla. „Vedela by som o niečom, čo by ti zdvihlo náladu," rukami sa mu zviezla na zadok a ten zovrela v oboch dlaniach.