Smrteľné tajomstvo [HP FANFICTION]

Kap. 16 - SEN O ROHADOVI

Na chvíľu sa prebrala. Bola živá, zatiaľ. Ležala na zemi bruchom nadol, pravým lícom sa opierala o studenú kamennú zem. Bolesť na hrudníku jej drvila pľúca a znemožňovala sa poriadne nadýchnuť. Uvedomila si, že sa nad ňou niekto skláňa, v druhom okamihu bolesť trochu povolila. Plným dúškom nabrala vzduch do pľúc až ucítila v krku pachuť krvi, rozkašľala sa, to ale prinieslo ďalší nával bolesti.

„Vy ste sa dočista zbláznili!" zaznel kúsok nad ňou mrazivý tichý hlas. Nebola to však Zina, ten hlas bol mužský.

V ušiach jej hučalo a opäť všetko pohltila tma...

„...najskôr Victor a teraz aj vy?!" začula Zinu, keď sa jej na chvíľu vrátilo vedomie. Jej hlas už vôbec neznel tak sebaisto a chladne. Chvíľami akoby preskakoval od potláčaných vzlykov.

„Prestaňte trepať nezmysly, Hamiltonová! Čo myslíte, že spraví Dumbledore, keď sa o tom dozvie?! Aké myslíte, že z toho pre mňa vyvodí dôsledky?" mužský hlas znel skoro ako syčanie.

...opäť tma...

Nejaká ruka jej zľahka nadvihla tvár. Pocítila, ako sa dotkla jej zlomeného nosa. Sykla od bolesti.

„Toto bolo naposledy, čo ste na ňu zaútočili... čo ste na kohokoľvek zaútočili! Dokiaľ ste na tejto škole..."

...tma...

Letela, minimálne si uvedomovala, že sa vznáša vo vzduchu. Bolesť v hrudníku bola znesiteľná, dokým sa nesnažila akokoľvek pohnúť. Hlava sa jej krútila a vedela, že precitla len na chvíľu, rýchle kroky vedľa seba vnímala z veľkej diaľky...

Po drevených schodoch stúpali kroky. Počula ich tak zreteľne, akoby sám dotyčný chcel na seba upozorniť, ponáhľali sa a všade bola tma. Okrem krokov nepočula ani svoj vlastný zrýchlený dych. Vedela, že si idú po ňu. Ostrá bolesť jej prebehla hrudníkom a ona sa proti tej bolesti snažila ochrániť rukou, ale niekto ju za ňu chytil. Niečo studené sa jej rozlialo po nose, tieklo jej to do očí, do úst. Chcela sa tomu brániť, ale nemala dosť síl. Niečia ruka jej podoprela krk a prinútila ju otvoriť ústa.

„Vypite to!" povedal mužský hlas. Jej protesty boli úplne zbytočné. Krkom jej stiekla sladkastá tekutina, všetko sa nadobro prepadlo do tmy.

---

Precitla. Ležala na niečom mäkkom, cez seba mala prehodenú teplú prikrývku. Skôr než otvorila oči, započúvala sa do okolitých zvukov. Okrem praskania ohňa však nepočula nič iné. Pomaly, opatrne oči otvorila. Zorné pole jej čiastočne zakrýval hrubý obväz, ktorým mala previazaný nos tak, aby mohla dýchať. Zľahka naň siahla, trochu to zabolelo. Rozhliadla sa.

Nachádzala sa v neveľkej tmavej miestnosti, ktorú okrem plameňov v neďalekom kamennom krbe osvetľovala sviečka na nočnom stolíku pri jej hlave. Značnú časť miestnosti vyplňovala veľká posteľ, na ktorej ležala. Drevené vyrezávané stĺpiky v každom jej rohu podopierali baldachýn z tmavozeleného hodvábu. V najvzdialenejšom rohu miestnosti stála veľká skriňa z tmavého nelešteného dreva a vedľa nej nízka komoda. Na kamennej dlážke bolo len tak pohádzaných niekoľko ošúchaných vyblednutých kobercov. Z miestnosti viedli dvoje dvere. Jedny boli po pravej strane vedľa krbu a druhé, trochu pootvorené, hneď naproti posteli.

Nech už sa Nira nachádzala kdekoľvek, nemocničné krídlo to rozhodne nebolo. Skúsila sa posadiť. Okamžite ju však bolestivo pichlo v ľavom boku. Klesla do mäkkého vankúša, uvoľnila svaly a po chvíľke sa bolesť pozvoľna vytratila.

Čo sa to dnes vlastne stalo? Bolo to vôbec dnes, či spala niekoľko dní? Pamätala si na Zinu, na výraz jej tváre, keď sa jej pýtala na posledné želanie. Na ten strach, čo pocítila, keď si uvedomila, čo jej hrozí. Na ostrú bolesť v hrudníku a úder do hlavy. Všetko potom sa halilo do tmy. Niekto jej však pomohol, niekto to pomätené dievča zastavil... Pamätala si na mužský hlas a neurčité útržky viet, ktoré jej nedávali zmysel. Nachádza sa vôbec ešte v Rokforte? A kde má prútik?