„Aké romantické,“ usmievala som sa na monitor, kde mi práve išiel film.
„Nie, nie, nie. Zase to pozerať nebudeš.“ Dylan mi zaklapol notebook a ja som sa prudko postavila.
„Prečo?“ zakrútil hlavou a zobral mi ho.
„Minule si tu potom hodinu plakala, že prečo to nemohlo skončiť inak. Si v práci Larissa,“ upozornil ma. Na to, že je to môj mladší brat vie si dávať pozor na svoje zodpovednosti. Vôbec nie je taký, ako bývajú tí afektovaní vo filmoch. Tento mi pomáha a máme medzi sebou dobrý súrodenecky vzťah. No nejaká tá hádka občas padne, ale že by sme si robili napriek to zas nie.
„Fajn,“ povedala som nakoniec. „Ale tak vidíš to? Tí ľudia ani nevedia, že sme tu. Kľudne by sme mohli skočiť niekde do reštaurácie a aj tak by si to nevšimli. Toto je knižnica Dylan, žiadna firma, kde musíš behať šéfovi po kávu. Tu by si pokojne mohol aj plakať a nikto by si to nevšimol. Tu sú ľudia vo vlastnom svete, pozri,“ Ukázala som na dievča s divokým účesom. Tmavá červená jej dokonale ladila s čiernou koženkou a obtiahnutím čiernym tielkom. „Vyzerá drsne, ale ona taká nie je. Číta harmonickú knižku bez mihnutia oka. A chlapca vedľa nej, ktorý na ňu hádže očká si vôbec nevšíma lebo je zameraná na ten text. A ver mi, ja by som tomu chlapcovi tresla.“
„Ja ti ten laptop aj tak nevrátim.“ Bachla som ho do pleca a zasmiala sa. Afektovane sa zatváril a zasiahnuté miesto si pošuchal.
„Si hrozný a ja sa tu snažím,“ zamračila som sa na neho. Pretočil očami a notebook odložil do stolíka.
„Choď zobrať do skladu tie dve krabice, mali by tam byť nové knihy.“
„A prečo nemôžeš ísť ty?“ pozdvihla som obočie a založila si ruky.
„Lebo,“ odpovedal a sadol si na moje miesto. Zaškeril sa na mňa a rukami mi naznačil aby som išla preč. Zo stola som schmatla kľúče a odišla do skladu. Zapálila som si svetlo a zišla schody. Keď som otvorila prvú boli tam samé detektívky a dobrodružná literatúra. Toto nie je nič pre mňa. Doyle? Toho som tu dlho nevidela. Povzdychla som si a zobrala prvú krabicu na ruky. Pre tú druhú sa vrátim, už aj táto mi dáva poriadne zabrať. Bola poriadne ťažká, ale tak sú to knihy, tak čo môžem čakať? Hneď ako som sa vrátila, krabicu som strčila do rúk Dylanovi a odišla pre ďalšiu. Keď som ju otvorila konečne tam bolo niečo pre mňa. Fantasy. Pre mňa to najlepšie zo žánrov. Zobrala som hore aj tú a položila ju na stôl. Všimla som si, že Dylan tu nie je takže pravdepodobne išiel tie knihy rozdeliť. Rozhliadla som sa, toto bola typická anglická dvojposchodová knižnica so stolmi uprostred veľkej haly. Na začiatku pri hlavnom schode bol veľký stolík, za ktorým som sedávala ja s Dylanom. Väčšinou sem chodili iba študenti z Oxfordu alebo zamestnanci nejakých firiem. Občas som tu videla nejakých teenagerov, ale to sa nestávalo často. Momentálne som tu bola ja s Dylanom najmladšia. Pýtate sa prečo to máme na starosť my? 18 ročné dievča a 17 ročný chalan? Je to dedičstvo po starom otcovi, ktorého posledné slová boli aby sme sa o to tu postarali my dvaja. Cez týždeň je tu naša mama, ktoré tu je iba do poobedia, kým sa nám dvom neskončí škola. Potom sme tu do večera a až okolo deviatej večer sa vraciame domov. Cez víkend som tu sama, Dylan chodí von s kamarátmi a boh vie s kým ešte. Každú uličku poznám na spamäť a viem z hlavy povedať, kde sa čo nachádza. Preto som sa rovno vybrala do uličky 9B, ktorá bola na druhom poschodí. Krabicu som položila na zem a vrátila sa po rebrík, ktorý mi bol potrebný lebo na samý vrch nedočiahnem a práve tam sa majú zaradiť fantasy. S nadšením som si na ruky poukladala sériu kníh od Julie Kagawej a opatrne vyšla po rebríku hore. Začala som ich ukladať podľa abecedy, aby v tom nebol chaos. Keď som bola pri poslednej knihe zastavila som sa. Sea of monster, moja srdcovka. Pousmiala som sa a sadla si na rebrík, otvorila som prvú stránku a začala čítať. Bola som chrbtom opretá o veľký drevený regál, kde som ešte pred chvíľou ukladala knihy. Moja myseľ vnímala iba text, ktorý som mala predložený na papieri.
áno je to nuda ale tak prvá časť vždy pri mne býva taka :DDD áno mám odvahu povedať, že iba prvá :DD
uvidíme či sa táto story chytí :3
YOU ARE READING
WONDERFUL (Niall Horan)
Fanfiction"Celé ľudské dejiny nie sú ničím iným, ako obrázkovou knihou, v ktorej je zaznamenaná najprudšia a najslepejšia ľudská túžba: túžba zabudnúť."
