Keď som otvorila moje oči, zbadala som niečo čo ma prekvapilo. „Ahoj“ usmial sa na mňa Trevor. Bola som doma, presnejšie v izbe v mojej posteli. Nevedela som ako som sa sem dostala ani koľko je hodín.
„Ehm... ahoj?“ posadila som sa a skontrolovala mobil. Bolo pol piatej poobede, celkom slušný čas ubehol odvtedy čo som videla poslednýkrát hodinky. „Ako dlho si už tu?“ opýtala som sa a pozrela sa na neho.
„15 minút? Pustil ma sem tvoj brat, ktorý ma dole párty s tým blondiakom“
„Ako inak. Pomaly si začínam myslieť, že sa sem presťahuje“
„To tak býva, keď si donesie dievča domov frajera a má brata“ zarazila som sa.
„Počkať, ale Niall nie je môj priateľ“ odpovedala som. Všimla som si ako jeho tvárou prebehla nechápavosť.
„Ale veď on mi to hovoril“
„Kto ti hovoril čo?“
„Niall mi povedal, že si jeho priateľka a mám sa od teba držať ďalej“ ironicky som sa zasmiala. Nechápem prečo mu povedal takú sprostosť. Doslova ma to vytočilo.
„Nie je môj priateľ. Neviem čo ho to napadlo, ti povedať túto sprostosť. Ale nechajme to teraz tak, dobre? S ním si to vybavím potom“ prikývol. S Trevorom mi strašne rýchlo ubehol čas. Sedeli sme na posteli a rozprávali sa. Viedli sme spolu strašne príjemné a vtipné konverzácie, takže o zábavu som mala postarané. Keď si zaspomínam o 2 alebo 3 roky dozadu, kedy som bola do Trevora úplný blázon. Tie časy sú síce preč, ale mohli by sa vrátiť. Aspoň by som zabudla na Nialla, ktorý mi pomotal hlavu. No ako sa hovorí, všetko raz prejde.
Keď som za Trevorom zavrela vchodové dvere, vybrala som sa rovno k tým dvom. „Horan padaj do mojej izby“ povedala som chladným tónom a on sa na mňa otočil. „Hneď“ vyštekla som. Vstal a nechápavo sa na mňa pozeral. Osom sa a išla prvá. Keď zavrel dvere od mojej izby, začala som ho prepaľovať pohľadom a mračiť sa na neho. „Ako si si dovolil povedať, že som tvoja priateľka?“ zazrela som po ňom a on viditeľne preglgol.
„Chcem ti len dobre, Lisa“ začal sa obraňovať.
„Takže ty mi chceš dobre, pochopila som to správne? Tak prečo sakra roznášaš takéto klebety?!“
„Lisa ale-“
„Žiadne ale! Odpovedz mi!“
„Ja som nechcel aby išiel za tebou“
„Hm.. a prečo si to akože nechcel? Nemáš náhodou dievča, pri ktorej by si mal dôvod to nechcieť?“
„Mám ale-“
„Povedala som žiadne ale! Ty mi nemáš čo zakazovať nie si môj otec, brat alebo čo ja viem čo ešte, rozumel si? Ja nepatrím do tvojho života, tak si nerob o mňa starosti, jasné?“ vedela som, že mu robím nervy. Čím dlhšie som hovorila, tým som ho viac štvala.
„Pripomeniem ti to, keď ťa pretiahne a nechá ťa tak“ uchechtol sa. Au.
„Ako môžeš vedieť, čo on spraví a čo nie?“ pozdvihla som obočie a pozerala na neho.
„Chodil som s nim do školy, Lisa. Jeho izba bola oproti tej mojej, vždy keď som bol na chodbe, som videl ako si do izby vedie dievča, nepovedal by som nič keby to bolo to isté. Každú hodinu mal tam inú a som si istý, že si teda úlohy nepísali. Chcem ti len dobre no ty si nedáš povedať“
„Možno sa zmenil“ odpovedala som.
„Chceš oklamať samú seba. Ty nevieš čo viem ja“
„Ty tiež nie si anjelik“
„Možno nie som práve ten najsvätejší no som omnoho krát lepší než on. No vieš čo? Rob si ako chceš ale za mnou potom nechoď“
„Ani by som za tebou nešla“ zamumlala som. „A vlastne, prečo vkuse trčíš pri Dylanovi, nemal by si chodiť za tvojou priateľkou?“ znechutene som sa zatvárila.
„Takže takto to je, ty žiarliš“ uškrnul sa a pristúpil bližšie. Automaticky som urobila krok vzad.
„Nežiarlim, len hovorím pravdu“
„Keby si chcela vedieť, čo určite nechceš ale aj tak ti to poviem. Moja priateľka chodí na vysokú, takže sa stretávame len cez víkendy. Chodí na Oxford. Takže si ju mohla vidieť párkrát v knižnici.“
„Celý ten čas, čo si bol v knižnici si nechodil za mnou ale za ňou“ konštatovala som. Bolo mi jedno, že som to povedala na hlas a počul to. Úplne mi to bolo jedno. Zaujímala ma iba jeho odpoveď.
„Ty si si myslela, že by som o teba stál?“ do očí sa mi začali tlačiť slzy.
„A čo ten bozk a to naše rande?“ povedala som ublížene.
„To nič neznamenalo, vtedy som s ňou ešte nechodil no poznali sme sa dlhšie. Dali sme sa do kopy vtedy, keď som ti v kuchyni povedal o tom rande“ povedal normálne.
„Odíď okamžite odíď!“
„Larissa ja-“
„Vypadni!“ doslova som ho vyhodila z izby. Sadla som si na posteľ a nechala slzám voľný priebeh. Moje vnútro sa rozbilo na miliónov častí. Bola som hlúpa a naivná.
woohoo... toto je najdlhšia časť akú som v tomto príbehu napísala :D normálne ma prekvapilo, keď som videla počet slov :D mmmhmh.. fajn
aj vy si nadávate na nialla a hovoríte aký to je hajzel? pfu.. teraz by som mu takú strelila.. achh :DD hajzel jeden.. čo s ním už narobím no :D
YOU ARE READING
WONDERFUL (Niall Horan)
Fanfiction"Celé ľudské dejiny nie sú ničím iným, ako obrázkovou knihou, v ktorej je zaznamenaná najprudšia a najslepejšia ľudská túžba: túžba zabudnúť."
