Hneď ako som prišla domov, zamkla som si izbu a sadla si na posteľ. Hlavu som si dala do dlaní a prehrabla si vlasy. Bože. V poslednom čase sa deje toľko vecí, že už ani nestíham vnímať čo. V škole sú skúšky, musím mať na starosti knižnicu, Trevor, Niall, Dylan. Ja neviem či sa mám roztrhnúť na polky alebo vyhodiť pár vecí z môjho života. Skontrolovala som si hodinky a rozhodla si napísať esej, ktorú máme v piatok odovzdať. Zapla som si počítač, vybrala knihy a začala. Toto zamestnalo môj mozog na niekoľko hodín, takže som aspoň nemusela myslieť na to čo mi povedal Niall. Keď som to všetko mala hotové, uložila som svoju prácu a ľahla si do postele. Budík som nastavila na siedmu a zhasla svetlo.
„Si naivná“ ľudia, ktorých som mala rada stáli okolo mňa a posmievali sa mi. Všetci dokonca aj Dylan a Niall. „Myslela si si, že ti na to neprídem?“ ozval sa za mnou hlas a ja som sa otočila. Uvidela som Trevora ako na mňa pozerá s veľkým úškrnom na jeho perách. „Všetci vieme o čo ti šlo. No uverila si tomu nesprávnemu“
„Ona mi uverila aj lži, ktoré som jej povedal“ pozrela som sa na stranu. Niall prišiel bližšie a podal si ruky s Trevorom. „Si hnusná špinavá klamárka! Chcel som ti dobre a ty si čo spravila? Nič. Práve, že nič“ skríkol po mne. Chcela som sa rozbehnúť preč no moje telo stálo ako prikované.
„Ľutujem ťa“ pozrela som sa za seba. Stál tam môj brat. „No predovšetkým, ľutujem seba a mamu. Robíš nám hanbu niekoľko rokov. A teraz? čo si urobila Niallovi nedávalo zmysel. Klameš samú seba, Lisa. Sama nevieš čo chceš a keď konečne od teba chcú vysvetlenie, dáš sa na útek. Prečo? To sa bojíš samej seba?“ pokúšala som o námietku no môj pokus vyšiel márne. Moje oči sa zatvorili a hneď na to otvorili. Stála som tu iba ja a Niall, ktorý mal ruky za chrbtom a pozeral sa na mňa bez žmurknutia oka.
„Prečo?“ pristúpil bližšie. „Prečo si mi to spravila? Oklamala si ma. To sa nepatrí“ znovu spravil krok ku mne. „Shht nič nehovor.“ Priložil mi prst na pery. Spoza chrbta vytiahol nôž a predtým, než som sa stihla spamätať čo ide spraviť mi ho pichol priamo do brucha.
S prudkým nádychom som sa posadila a pozrela sa na hodinky. Boli dve ráno. Pretrela som si tvár a odhodila zo svojho tela prikrývku. Môj mobil začal zvoniť. Celkom prekvapene som ho zobrala do rúk a pozrela sa na neznáme číslo. So strachom som ho zdvihla, nikdy mi nevolajú neznáme čísla.
„Lisa!“ zakričal niekto do telefónu a mojim telom trhlo.
„Kto je tam? Čo sa deje?“ povedala som a posadila sa.
„Horí knižnica! Rýchlo sem príď“ hovor sa vypol a ja som ostala v šoku. Nie to nie je pravda! Vyskočila som z postele a bežala sa obliecť. Všimla som si, že moja mama ani Dylan tu nie sú. Prečo ma nezobrali so sebou? Alebo toto je jeden veľký vtip? Rozbehla som sa z domu a bežala do knižnice. A bola to pravda. Knižnica bola celá v plameňoch. Po mojich lícach sa začali kotúľať slzy. Dobehla som k mame a Dylanovi. Boli tu hasiči a pokúšali sa uhasiť oheň. Začala som plakať. Toto bola jedná spomienka na deda akú som kedy mala. Daroval nám to a teraz to je všetko zničené. Rozplakala som sa ako malé dieťa. Chcela som sa rozbehnúť a vbehnúť do knižnice no moje telo bolo zastavené akonáhle si ho niekto pritiahol do objatia.
30+votes pre ďalšiu časť ♥
sorry, že je pozde a úplne nezáživná a oničom a nekvalitná atď.. :/
inač jedna baba mi napísala, či so mnou nemôže urobiť interview, súhlasila som :) a na celý ak si chcete prečítať vám dám link do komentára :) dozviete sa tam čo si pre vás v budúcej dobre pripravujem a kedy končím s písaním :)
YOU ARE READING
WONDERFUL (Niall Horan)
Fanfiction"Celé ľudské dejiny nie sú ničím iným, ako obrázkovou knihou, v ktorej je zaznamenaná najprudšia a najslepejšia ľudská túžba: túžba zabudnúť."
