„Mám ťa rada.. samozrejme, že ťa mám rada“ usmiala som sa na neho. „Ako kamaráta“ dodala som aj keď som vedela, že to nie je pravda. Vedela som, že k nemu niečo cítim a kamarátstvo to určite nie je.
„To je fajn“ usmial sa na mňa a uprene sa na mňa zapozeral. Odkašľala som si a sklopila pohľad. „Ja totiž..mám rande“ svoje oči som presunula znova na neho, neverila som svojim ušiam.
„No, to.. to.. no to je fajn nie?“ falošne som sa na neho usmiala. „Kto to je? Porozprávaj mi o nej.“ Nechcela som aby si myslel, že mu to neprajem alebo, že k nemu niečo cítim. Teraz som už istotne vedela, že moja láska k nemu nikdy nebude opätovaná a ja sa budem hýbať iba v tej platonickej, kde si vytváram imaginárny svet. Moje telo nevedelo ako reagovať, keď za z jeho úst začali valiť slová o tom ako je perfektná. Sústredila som sa len na jednu malú omrvinku na stole, ktorá mojím myšlienkam pomáhala zaplavovať moje telo. Zrazu mi niečo lúsklo pred tvárou a ja som vyľakane nadskočila.
„Si v pohode? Zdá sa mi, že si nejaká zamyslená a nepočúvaš ma“
„Ja ťa počúvam“
„Tak mi povedz, čo som hovoril“ pretočil očami.
„Neviem“ mykla som plecami a vstala. „Ak ma ospravedlníš musím si ísť pre mobil. Choď za Dylanom, nech chudák nepozerá na stenu sám“ odišla som do mojej izby, kde som si sadla na posteľ. Pravda bola taká, že som mobil mala vkuse pri sebe a v izbe ani nebol ale nejako som sa z jeho prítomnosti dostať musela. Bože, prečo som si ja hlúpa uvedomila až dnes, že si zatiaľ čo ja nad ním budem slintať, tak on si kľudne môže nájsť nejaké iné dievča? Možno by sa aj tak nič nezmenilo, keby som mu povedala, že mám o neho ‚záujem‘. Možno by nad tým len mykol plecami a odišiel alebo by zabudol, že som niečo také povedala a bral by ma stále ako kamarátku. Nie že by som mu nepriala vzťah, to naozaj nie. Ale žiarlim, priznám sa žiarlim. Myslím, že by sa každý zachoval rovnako a niekto možno aj horšie. Ale teraz už s tým nič nespravím. Nedá sa nič s tým spraviť, ide na rande a ja mu nebudem prekážať. Ostanem kamarátkou, na city k nemu zabudnem a možno mi Dylan niekto dohodí, o čom silne pochybujem ale stať sa môže všetko. Nebudem plakať, nestojí mi to za to. Vytiahla som svoj mobil z vrecka, akože som si preň bola a zišla dole. Prekvapilo ma, keď som tu už videla iba Dylana, rozvaleného na pohovke ako pozerá na športové noviny.
„Kedy príde mama?“ opýtala som sa a sadla si k nemu.
„Ehh, ehh, ehhh o 2 hodiny? Nie som si istý, nesledujem kedy chodí domov“ odpovedal a prepol kanál.
„Hej Dylan?“ chcela som sa ho spýtať pre mňa tú najtrápnejšiu otázku, ktorá ma mohla dnes napadnúť.
„Prosím sestrička?“ otočil sa ku mne a uškrnul sa. „Čo by si už len ty odo mňa mohla chcieť?“
„Takú malú, malučičkú, malulinkú vec, za ktorú ti budem vďačná do konca života“ odpovedala som a oprela sa.
ak by ste si chceli prečítať niečo z mojej tvorby, na mojom profile pripudol príbeh s niallom :)) budem vám veľmi vďačná ak si ho prečítate :) - ABILITY
YOU ARE READING
WONDERFUL (Niall Horan)
Fanfic"Celé ľudské dejiny nie sú ničím iným, ako obrázkovou knihou, v ktorej je zaznamenaná najprudšia a najslepejšia ľudská túžba: túžba zabudnúť."
