Sedela som na mojej posteli a čakala, kým bude 9 hodín večer. Nervózne som si stláčala ruku a pozerala sa na moju obyčajnú skriňu. Bolo pár minút pred deviatou, určite tam neprídem skôr a nebudem tam čakať. Keď chcel tak si bude musieť chvíľku počkať. Môj zrak sa stále upieral na skriňu, kde bolo zopár plagátov mojich najobľúbenejších filmov. Postavila som sa a odišla dole. Povedala som mame, že idem von a neviem kedy sa vrátim. Neviem, čo chcel ale dúfam, že ma nezdrží dlho, keďže zajtra je nedeľa a ja toho musím veľa stihnúť aby som dostala dobré známky. Nie som bifľoš len tento rok maturujem a to je trochu ťažšie než predchádzajúce ročníky. Otvorila som vchodové dvere a čelila studenému jesennému vzduchu. Pomaly som kráčala k môjmu oknu, teda pod ako sme sa s Niallom dohodli. Mierne som sa zľakla čiernej postavy opretej o stenu nášho domu. „Vystrašil si ma“ zasyčala som smerom k nemu a on sa na mňa len ospravedlňujúco pozeral. „Poď ideme“ povedala za ruku ma tiahol až k jeho autu. „Ale kam?“ spýtala som sa a zabuchla na jeho aute dvere. „Nepoviem ti to“ povedala naštartoval, vyrazili sme nikam dlhou a neznámou cestou. Teda aspoň pre mňa.
„Už mi to povieš?“ naštvane som zamumlala, keď sme išli hodinu niekde neznámo kam.
„Nie“ uškrnul sa a zaradil väčšiu rýchlosť.
„Vieš vôbec kam ideme?“ nedalo sa mi nespýtať.
„Nie“ jednou rukou si prešiel po vlasoch a ospravedlňujúco sa na mňa pozrel.
„Ty, ty, ty si taký idiot. Tak stratíš sa niekde na pustatine a ideš ešte ďalej? Keď si zišiel z cesty, nemohol si sa vrátiť? Prečo si išiel ďalej? Ešte teraz v noci! Nevieš čo sa môže stať, kto nás môže prepadnúť alebo čo ak vybehne nejaké zviera? Myslíš ty vôbec aj na to negatívne?“ odpovede sa mi nedostalo. „Zastav!“ zakričala som a on prudko zabrzdil. V tejto chvíli som ďakovala bohu, že mám zapnuté pásy. Vystúpila som z auta a dvere zabuchla. Vydala som sa spätnou cestou. V tejto chvíli boli široko-ďaleko počuť iba moje kroky a zabuchnutie dverí od auta.
„Kam si myslí, že ideš?“ zakričal za mnou a ja som sa na neho otočila.
„Domov!“ otočila som sa a pokračovala v ceste.
„Neblbni, je to hodina cesty autom. Ty by sa tam neprišla ani do rána“
„Chytím si stop!“ otočila som sa pokračovala v ceste. Naraz som stupila do niečoho mäkkého a čvachtavého. Keď som chcela urobiť krok dopredu, ocitla som sa v tom celá. Bahno.
Za mnou som počula iba hlasný smiech. Odfúkla som si vlasy z tváre a postavila sa. No medzitým som sa ešte 3x strepala, ale to vynechajme. S nahnevaným dupotom som prišla k Niallovi a sladko sa na neho usmiala. Jeho výraz tváre s kamenel a nestihol ani ujsť a už som ho stláčala v náručí.
„No vidíš, kto sa smeje teraz?“ odstúpila som od neho a uškrnula sa. „Hádam nebudeš plakať?“
„Bosorka“ zamumlal a chytil si tričko od tela.
„Debil“ oplatila som mu to.
„Krava“
„Idiot“
„Koza“
„Imbecil“
„Krava“
„To si už-“ nestihla som dopovedať, lebo sa jeho pery ocitli na tých mojich.
YOU ARE READING
WONDERFUL (Niall Horan)
Fiksi Penggemar"Celé ľudské dejiny nie sú ničím iným, ako obrázkovou knihou, v ktorej je zaznamenaná najprudšia a najslepejšia ľudská túžba: túžba zabudnúť."
