Silno som objímala Nialla a zmáčala mu tričko. Neverila som, že by bol niekto schopný zapáliť knižnicu. Aj keby, prečo si nevybral akúkoľvek inú? Prečo práve túto? V Londýne je veľa ďalších knižníc. „Niall“ zamrnčala som a viacej sa k nemu pritlačila. „Prečo?“ šepla som a vnímala iba jeho ruku ako ma hladí po chrbte. Viem čo mi Niall spravil a povedal, no teraz mi to bolo všetko jedno. Chcela som sa len vyplakať. Bolo to veľmi ukľudňujúce no stále sa mi z očí valili slzy. To miesto bolo pre mňa niečo vzácne. Trávila som tam všetok voľný čas. Neviem si predstaviť ako to teraz bude.
„Všetko bude v pohode“ zašepkal a odtiahol sa odo mňa. Otočila som sa smerom k horiacej budove a sklopila pohľad. Nemohla som sa na to pozerať. Bolo to niečo hrozné. Pohľadom som sa snažila pohľadať Dylana a mamu. No nevšimla som si ich tu. To bolo dosť divné keďže tu pred pár minútami boli. „Odveziem ťa domov“
„Nie. Nechcem ísť domov“ sadla som si na lavičku neďaleko knižnice a pozorovala situáciu. Po niekoľkých hodinách sa im konečne podarilo uhasiť oheň. No stále sme mali zákaz ísť dnu. Chcela som sa ísť tam pozrieť tak moc. V hĺbke duše som dúfala, že nezhoreli všetky knihy. Bola by to veľká strata. Bundu som si pritiahla viacej k telu a nohy si skrčila pod seba.
„Už ťa môžem odviesť? Sama vidíš, že sa ti chce spať a je ti zima“ prišiel za mnou Niall a ja som nemala na výber iba mu prikývnuť. Šla som za ním k jeho autu a nastúpila si. Bolo tu príjemne teplo, takže som usúdila, že na ňom niekde musel byť. Zapla som si pásy a oprela sa o okienko. Svojimi očami som skúmala okolie. Naštartoval a začal cúvať na cestu.
„Nevieš koľko je hodín?“ opýtala som sa a vyrovnala sa. Otočila som na neho hlavu a čakala na odpoveď.
„5 ráno“ povzdychla som si a pozrela sa dozadu. Šokovane a zároveň nechápavo som sa pozrela na Nialla a potom znovu na veci, ktoré ležali na jeho zadnej sedačke.
„Čo si robil dnes v noci, Niall?“ neprestávala som sa na neho pozerať. Chcela som jeho odpoveď.
„Bol som doma, spal, potom ma zavolal Dylan a tak som prišiel“ na chvíľu sa na mňa pozrel no nebolo to nejako extra dlho, lebo sa musel venovať šoférovaniu. „Prečo?“
„Vysvetlíš mi, čo ma znamenať toto?“ načiahla som sa pre zapaľovať a druhou rukou som ukázala na benzín. Pozrel sa na mňa a potom na to čo držím v rukách. Svoju hlavu otočil dozadu a potom znovu na mňa.
„Viem na čo myslíš, no ja som to nebol“ povedal. „Tie veci nie sú moje! Nikdy som ten zapaľovať nevidel!“ hneď ako zastal pred mojím domom, odpútala som sa a vystúpila z jeho auta. „Lisa“ vyslovil moje meno. Bachla som jeho dverami a odišla do domu, kde som sa zamkla. Neviem či sa mám smiať, plakať alebo rozbíjať veci od hnevu.
YOU ARE READING
WONDERFUL (Niall Horan)
Fanfiction"Celé ľudské dejiny nie sú ničím iným, ako obrázkovou knihou, v ktorej je zaznamenaná najprudšia a najslepejšia ľudská túžba: túžba zabudnúť."
