90 Dní

25. Každý má svoje jazvy

Chvíľu bolo ticho ale potom ho prerušil Pansyn hlasný smiech. Ako sa ukázalo zobrala to s humorom načo sme si všetci vydýchli. Teda minimálne oni dvaja keďže to bola ich kamarátka a veľmi im záležalo na jej názore. Potom večer priebiehal uvoľnenejšie. S Pansy sme sa rozprávali o práci a záľubach a zistili sme že toho máme dosť spoločného. Podľa mňa bola veľmi milá a zábavná a nič z toho čo o nej tvrdili Ron alebo Hermiona. „Musím už ísť ešte sa musím dnes niekde zastaviť dúfam že mi pošleš lístky na otvorenie sezóny Ginny." Dohodli sme sa že ja ju pozvem na môj zápas a ona mňa na svoje tanečné predstavenie. „Kam ideš?" Draco sa odrazu zamračil a vážne ju prebodol pohľadom. „Idem von mami neboj sa do večierky som doma." Odpovedala mu s humorom.

„Ty niekoho máš Pansy?" Pridal sa do toho Blaise a aj on sa prestal usmievať. „Možno." Pripustila Pansy nevinne načo obaja sčervenali od zlosti. „Ako to že o tom nevieme?" „Ako sa volá kde býva?" „Ako dlho sa stretávate?" „Chcem sa s ním stretnúť!" Spustili na ňu takú spŕšku že pochybujem že vedela ktorého z nich má vnímať ako prvého. „Pretože chcem počkať kým si budem istá že je to vážne a nehrozí že mi ho vy dvaja odplašíte!" Vyštekla po nich protivne a obaja ustúpili. Toto bol asi moment kedy im došlo že to prehnali. Pansy ma jemne objala im dvom dala bozk ma líce a odišla. Hneď ako sa zatvorili dvere neveriacky som sa na nich otočila so slovami:

„Čo to do pekla malo byť? Je to vaša kamarátka alebo dcéra?! Chovali ste sa ako idioti!", Vyčítala som im namrzene. „Bojíme sa o ňu." „Nechceme aby si začala s nejakým úbožiakom alebo nejakým násilníkom." Neveriacky som sa chytila za hlavu. „Ja by som sa skôr bála o neho a nie o ňu! Veď je to silná a samostatná žena. Na prvý pohľad by aj idiot vedel že s ňou sa nemá zahrávať." Pansy naozaj pôsobila viac než sebavedomo. „Úprimne sa jej ani nedivím že vám to ešte nepovedala a nechce vám ho predstaviť." S týmito slovami som odišla do svojej izby aby som sa prezliekla do niečoho domáceho. Konkrétne do pyžama.

Čítala som si posledné strany jednej z Blaiseových kníh keď sa ozvalo klopanie. „Áno?" Do izby nakukol Draco. „Ja len že už aj my ideme spať mal som ti len popriať dobrú noc." Vďačne som sa usmiala a popriala som dobrú noc aj jemu. „A keby si si náhodou rozmyslela to s tým hriechom..." „MALFOY OKAMŽITE VYPADNI!" Zakričala som a hodila som po ňom vankúš ktorému sa ale uhol a so smiechom mi ho hodil naspäť. Už ale jemnejšie ako ja jemu. „Ja len keby náhodou." Zaškeril sa a zase zavrel dvere. Neveriacky som pokrútila hlavou a vrátila som sa ku knihe.

„Dobré ráno." Zazývala som a posadila som sa na gauč. Draco mi podal kávu a zaspato si pretrel oči. „Kde je Blaise?" „V práci." Odpovedal unavene. „Prečo vyzeráš akoby si ani nespal?" Opýtala som sa zvedavo. „Lebo som nespal." Zavrčal a odpil si z kávy. „Hrozne ma svrbia tie rany nedokázal som zaspať." Bol to už presne týždeň odkedy sa Draco rozhodol ostať u Blaisea. Jeho rany boli na tom oveľa lepšie a keďže sa hojili hrozne svrbeli. „Natriem ti to?" Ponúkla som sa lebo som videla že je naozaj zničený. Unavene prikývol a vyzliekol si tričko. „Vyzerá to dobre." Rany boli takmer úplne zahojené už mu z nich ostali len drobné chrasty. „Máš na myslie tie rany alebo moje telo?" Uškrnul sa a ja som sa musela pozrieť znova. Pretože sú ty darebáci vždy taký sexy?

„Radšej už buď ticho." Povedala som vážne a išla som po masť. Jemne som mu natrela všetky rany na hrudi aj pravej ruke už ostávala len ľavá a bolo by hotovo ale niečo sa pokazilo. „To si urobím sám." Zastavil ma rýchlo keď som sa chytala na druhú ruku. „Neblazni už som začala tak to dokončím daj sem tú ruku." Prikázala som ale on mi ju vytrhol. Okamžite som ho chcela za ňu potiahnuť a druhou ma zdrapil a výhražne ma prebodol pohľadom. „Povedal som že to urobím." „Veď už to skoro mám daj sem..." Nevšímala som si jeho poznámky až kým ma neodstrčil a nevykríkol po mne:

„PRESTAŇ, NEDOTÝKAJ SA MA, POVEDAL SOM ŽE TO UROBÍM SÁM!" Medzitým sa rázne postavil a celý stuhol. Ostala som zarazene sedieť. Akoby predomnou stál úplne cudzí človek. V očiach sa mu zablyslo a nastalo zvláštne, ťaživé ticho. Ihneď som pustila krém na zem a bežala do izby kde som za sebou prudko tresla dverami. Ani neviem kedy sa mi dych tak zrýchlil. Popri dverách som sa zosunula na zem a zaborila si hlavu do dlaní. Neviem ako dlho som tam sedela len viem že bolo ticho akoby tam nikto nebol. Až potom neskôr sa ozvali blížiace sa kroky ktoré zastavili pred mojou izbou. „Ginny?" Ozvalo sa po zaklopaní.

Neodpovedala som. Nechcela som ho ani počuť nie to ešte vidieť. V sekunde sa zmenil na úplne niekoho iného. Rozzúril sa a stratil nervy pričom som ho vôbec nespoznavala. Ani predtým keď sme spolu nevychádzali som ho takého nezažila. Bolo to šialené veď som mu chcela len pomôcť!Znova zaklopal pričom volal moje meno. „Odíď!" Zakričala som asi po piatom raze keď mu zjavne nedochádzalo že chcem aby vypadol! „Prepáč mi to nechcel som na teba tak vyletieť." No to ti tak verím. V tom hneve som si ani neuvedomila že mi povedal prepáč. „Seriem ti na to si idiot!" Zaskučala som pričom som musela potlačiť vzlyk. Po tvári mi stiekla malá slza. Ani neviem prečo. Tak ma to vykoľajilo že som to nedokázala udržať.

„Prosím Ginny otvor mi." „Nie!" Odpovedala som jasne. V žiadnom prípade. „Len som nechcel aby si to videla..." Zašepkal no napriek tomu som ho počula. Postavila som a pozerala ma dvere. „Videla som to aj predtým. Nie je to prvý krát čo som ťa videla bez trička pokiaľ si pamätáš." Odvrkla som podráždene. „Ale toto je iné... tak zblízka. Záleží mi na tebe a nechcem aby som sa ti kvôli tomu zhnusil." Okamžite som chytila kľučku a otvorila dvere. Stál opretý o zárubňu a dosť ho prekvapilo že som naozaj otvorila. „Nehnusíš sa mi. Každý máme svoje jazvy a toto je tá tvoja, je to len spomienka ktorá nemá žiadnu hodnotu. Je to dávno preč."